rozprávky

Kapitán Padák & Pašerácka spojka (úryvok)

„Čo to má, preboha, znamenať?” ozval sa výrazný Tinin hlas za mnou. Zjavne začula moju zvadu s pozemákom a zvedavosť ju prinútila vyjsť z kokpitu. Určite však netušila, že keď zojde dolu po schodoch a obíde aeroplán, uzrie akurát tak môj chrbát, vliezajúci do batožinového priestoru.

Keďže ja som bol stále ochromený z objavu v kargu, nezmohol som sa na nič. Len som odtiaľ vyliezol a mykol plecom smerom k prepravkám. Tým som jej umožnil výhľad na náš ‚unikátny náklad’.

Skôr, než mohla Tina vyhŕknuť ďalších sto otázok, moja myseľ zapracovala na plné obrátky. Pýtal som sa, samozrejme, presne to isté, čo ona: Ako mám tomuto rozumieť? Prečo nám dokumentácia tvrdí, že prevážame ‚slimáky’, keď tu máme živé a naviac vzácne zviera? Kto by, preboha, strčil chudáka sokola do tejto prepravky? Vari tu ide o pašovanie?

Nestihol som si zodpovedať ani na jednu z nich, pretože som dostal druhú dávku šoku.

Potácajúci sa sokol kráčal po podlahe batožinového priestoru smerom k nám, no šuchotanie v kargu neustávalo. Práve naopak. Keď som sa pozrel smerom k druhej prepravke, pochopil som dôležitú vec: necestoval sám.

Tak toto zaváňa vážnym problémom, pomyslel som si. Zhlboka som sa nadýchol, aby som celkom nevybuchol. Muselo to mať predsa nejaké logické vysvetlenie, hovoril som si. Namosúrene som sa obrátil k pozemákovi. Teda k miestu, kde predtým stál. No zistil som, že ten sa dávno vyparil.

„A teraz čo?” opýtala sa ma Tina a ukázala prstom na sokola, ktorý bol už blízko okrajovej lišty nákladného priestoru.

„Nič. Uletí a máme pokoj,” odvrkol som ironicky, lebo nič iné mi nenapadlo. V duchu som si však prial, aby sa tak nestalo. Bál som sa tým privolať niečo, čo sa reálne môže stať a spôsobilo by na letisku hotovú pohromu.

Sokol bol však zjavne pod vplyvom akýchsi omamných látok. Pohyboval sa pomaly a neisto, prešľapoval z nohy na nohu, čo určite nebolo pre klapky, ktoré mal na očiach. Nadrogovali ho?, pýtal som sa sám seba. Bolo bežné, že zvieratká pred prepravou lietadlom dostali dávku sedatív, teda upokojujúcich liekov, aby let zvládli. Pašerácke praktiky mi však neboli známe.

Tvor sa párkrát pokúsil zamávať krídlami, ale bol príliš unavený. Rovnako aj jeho kolega, ktorý sa snažil vystrčiť hlavu z druhej, ešte nevylomenej prepravky.

Inštinktívne som načiahol ruku a čakal, či majestátny operenec vycíti moju vôľu pomôcť mu. Prísľub bezpečia ho naozaj presvedčil urobiť pár krôčikov ku mne. Tie zavŕšil miernym nadskočením a usadil sa mi na ľavom predlaktí.

„Tak, to by sme mali,” povedal som si sám pre seba. „Tina, prosím ťa,” obrátil som sa na kolegyňu, ktorá si išla pri pohľade na mňa ako novopečeného sokoliara oči vyočiť. „Utekaj do kabíny po telefón. Zavolaj najprv pozemnému personálu, nech sem niekoho okamžite pošlú. A potom mi vytoč Novotného, vieš, toho z logistiky… Hádam nám niečo poradí.”

Tina ma bez zbytočných rečí poslúchla a rozbehla sa ku schodíkom do lietadla. Ja som ostal stáť vzadu pri batožinovom priestore nášho boeingu. Sám s majestátnym sokolom neznámeho pôvodu na predlaktí. Do rýchleho toku myšlienok o nadchádzajúcich povinnostiach a vysvetľovaniach, ktoré nás dozaista čakajú, sa však vkradlo ešte čosi. Vlna obdivu. Krásu tomuto tvoru nemohol nik uprieť. Bol veľký a riadne ťažký, vážil hádam aj dva kilogramy. Biele perie, ktoré zdobilo len pár bodiek, pôsobilo ako vzácne rúcho. Pokrývku tela mal veľmi jemnú, nevedel som to narýchlo k ničomu konkrétnemu prirovnať. Držal sa rukáva mojej kapitánskej uniformy dôstojne a hrdo. Aj napriek zjavnej únave a zvyšku uspávacích látok v tele sa snažil otáčať hlavou – asi aby sa vďaka sluchu zorientoval v novom teréne.

„Vitaj na slobode, krásavec,” povedal som polohlasno. „Len mi teraz, prosím, ešte neuleť!”