PROLÓG

 

ZUBÁREŇ je otvorená! Ďalší, prosím! Je streda večer, potulujem sa po kuchyni a popri spúšťaní časomiery pri varení špagiet po očku sledujem svoju päťročnú dcérku. Berie do rúk jedného plyšového zajačika za druhým, posvieti si na nich baterkou a potom im so širokým, trošku škodoradostným úsmevom oznamuje: Nuž, mrzí ma to, máte kaz! Nepracuje cez poisťovne, všetko ide na priamu platbu. Odhodlane sa púšťa do práce a vŕta odušu. Druhá dcérka sa týmito zvukmi nenechá rušiť. Zas niečo číta. Alebo píše? Nedávno vymyslela novotvar „futbalisko“. Ešte väčším gólom pre mňa bolo, keď sa začala zamýšľať nad tým, že neexistuje písmeno, ktorým by sa dal zapísať zvuk zamysleného „hmm“. Nerozumiem, ako je možné, že to po mne zdedila – ako dieťa som nad tým donekonečna hútala a pre HM som si dokonca vymyslela znak. (A ešte viac nechápem, prečo to HM stále nemáme, v tomto svete sa totiž čudujem čoraz častejšie).

Sledujem svoje deti, no z nesústredenosti ma dnes večer nedokážu vytrhnúť ani tieto myšlienkové pochody. Na svojom oltáriku – plnoautomatickom espresso kávovare – stlačím symbol malej šálky s nádejou, že mi notoricky známa vôňa a chuť obľúbeného nápoja pomôžu zahnať enormnú únavu i výkyvy nálady. Zbytočné. Neviem sa sústrediť na špagety, na deti, na nič. Myslím na stretnutie s dievčatami z Občianskeho združenia Amazonky. Na to, čo nás možno čaká.

Môj životný príbeh nebol spočiatku veľmi ľahký. Otec mi zomrel, keď som mala sedem rokov. Pracovať som začala už na gymnáziu a v čase, keď si väčšina mojich spolužiakov žila študentským životom, som si ja plánovala nočné služby, aby som cez deň mohla chodiť do školy. Stalo sa mi veľa zlých vecí, zažila som sklamania, nebezpečenstvo, prežila som jednu nehodu aj škaredý úraz, ktorý, našťastie, skončil len zlomenou panvou (nanešťastie tou mojou). To všetko vo mne vyformovalo akúsi mylnú predstavu: Ja o živote predsa niečo viem a nič ma len tak nevykoľají. A potom spoznávate ženy, ktorým bola v nejakej životnej chvíli diagnostikovaná rakovina prsníka, a zistíte, že vás dokáže prekvapiť ešte veľa vecí.

Môj nadhľad sa rozsypal ako hrad z piesku. Jeho zrnká ma režú v očiach a bránia mi v hlbokom nádychu. Usmievam sa na ne, ale neistota v mojom vnútri je ozrutná. Ako s nimi mám komunikovať, keď ja som zdravá a ony to šťastie nemali? Zistila som, že akokoľvek sa o to snažím, neviem si ani predstaviť, čo žena v takejto situácii môže zažívať. Rozmýšľam, aké to je uspávať svoje dieťa s vedomím, že ráno ma čaká cesta do nemocnice, z ktorej sa nemusím tak skoro vrátiť. Dívate sa na tie malé ručičky, malé nožičky a veľké sny s nevyslovenou otázkou, či ich súčasťou budete aj vy. Ten večne prítomný strach z budúcnosti, ktorý sa za človekom plazí do každého kúta v každej miestnosti, musí byť obrovský. Aké je to sedieť s dieťaťom po návrate zo školy nad úlohami, trénovať vybrané slová po B, no s neodbytnou myšlienkou, že jediné slovo na B, ktoré sa vás teraz týka, je biopsia a jej nevyspytateľné výsledky? Netuším. Čo však viem a vidím, je skutočnosť, že ženy, ktoré niečo takéto prežili, sú akési… iné. Ich vnútornú silu zbadáte hneď, ale nedokážete si ju vysvetliť.

Dámy z Občianskeho združenia Amazonky ma oslovili s návrhom, či by som mala chuť pomôcť im s projektom o materstve. Nemohla som odmietnuť. Zistila som, že mnoho žien, ktorým je karcinóm prsníka diagnostikovaný, keď ešte nemajú deti, nevie, ako postupovať a aké sú vôbec ich šance na materstvo po liečbe. Iné ženy zas čelia ochoreniu popri zvládaní rodinných povinností. Ako sa zhovárať s deťmi o ťažkých témach? A vôbec, čo na to rodina, partneri, rodičia? Napokon, nie každý z nás má deti, ale každý z nás má mamu. Ochorenie vlastného dieťaťa musí byť zdrojom veľkého strachu či smútku. V rámci témy materstva pri onkoochorení sme našli toľko mýtov, že sme sa museli pustiť do práce.

A tak sa z Amazoniek na chvíľu stali Mamazonky.

Odo dňa môjho „precitnutia“ pri špagetách v zubárni uplynulo niekoľko mesiacov. S Amazonkami sme zorganizovali tlačovú konferenciu za účasti odborníkov, na ktorej skoro všetci prítomní plakali. Vytvorili sme webináre, podcasty, články či príspevky na sociálne siete. Informovanosť sme sa snažili vycibriť tak, aby naozaj každá, každučičká žena v takejto neľahkej situácii vedela, aké sú jej práva a aké má možnosti. Stále sme sa však vracali k tomu, čo ich príbehy môžu povedať širokej verejnosti.

A tak čítate túto knihu. Napísala som ju s nádejou a vďačnosťou a aj keď vo svete zdravotníctva nemáme radi nákazlivosť, dúfam, že v tomto prípade to bude inak. Mňa Amazonky naučili práve to: dívať sa na každý deň s vďakou. Áno, môžem síce hundrať na to, že na ceste domov či do práce trčím v zápche, ale takisto by som mohla sedieť v čakárni na niektorom z onkologických pracovísk a čakať na chemoterapiu. K dispozícii sú určite aj horšie predstavy – veď žijeme v susedstve s krajinou, v ktorej zúri vojna a kde by ste na diagnostiku či liečbu čakali márne. Takže áno, som šťastná, že trčím v zápche. Som vďačná za to, že môžem prísť večer domov a dať si teplé jedlo. Mám s kým prehodiť pár slov. Môžem uspávať svoje dcérky, držať ich za tie malé rúčky s vďakou a nádejou, že ich uvidím rásť. Ráno môžem ísť do práce, ktorú mám tak rada. Po ceste sa na mňa usmeje tá staršia pani v pekárni a ja jej poprajem pekný deň, aj keď netuším, ako sa volá. Len doobeda vypijem tri kávy a nikomu sa s tým nepriznám. Ach, už teraz sa na to všetko teším. Ako hovoria Amazonky – ďakujem, že môžem.

Kristína Baluchová