blokpre deti-rozprávkyrozprávky

Kapitán Padák & Lietajúce auto (úryvok)

Karol Schulz sedel vedľa neznámej dievčiny v dodávke, rútiacej sa na letisko. V hlave sa mu točili nápady ako v nejakom vzdušnom víre. Snažil sa prísť na nejaké riešenie – ako sa z tejto nepríjemnej situácie dostať. No na nič rozumné nevedel prísť. Čo ho dnes ešte čaká?
Kumpáni pravdepodobne naložia pár škatúľ do aeroauta a so zvyškom liečiv sa poberú niekam ďaleko. On bude musieť Schulza previezť do Juhoafrickej republiky. A potom čo asi? Ten nemecký oplan sa ho bude chcieť určite zbaviť… Nebezpečenstvo bolo rovnaké tu či tam.
Uvažoval, modlil sa, no poriadny záchranný nápad neprichádzal. Jedinou spásou by bolo, keby tam to lietajúce auto nenašli. Tak by zlodeji nemohli nikam ujsť, on by sa ich pokúsil fyzicky napadnúť, a dúfal by, že medzitým príde nejaká pomoc. Daniel Padák, starý kamoš z vysokej školy, bol nielen výborným pilotom, ale aj bystrým a zodpovedným človekom. Nenechal by ho v štichu! Určite už skontaktoval políciu, ambasádu, alebo vymyslel nejaký plán!
Slečna vedľa neho sa mu uprene pozerala do očí, no nemohla sa mu prihovoriť. Schulzovi kumpáni jej nechali cez ústa prelepenú pásku, nedobrovoľne teda mlčala ako hrob. Karol si však všimol, že sa mu snaží očami niečo naznačiť. Pohľadom mierila akoby, akoby… Je to možné? Karolovi Schulzovi vo výkriku zabránili len pevne prelepené ústa. Keď poriadne zaostril na miesto, kam sa dívala tá dievčina, zbadal akýsi kus kovu, ktorý vytŕčal z rámu dodávky. Ten voz bol poriadne starý, hrdzavý črep a kde-čo v ňom vŕzgalo a nedoliehalo. Podlaha zvlnená, na oknách prasklinky, spaťáky uchytené kobercovou páskou…
Asi to nebude dosť ostré, pomyslel si nedočkavo, no napriek tomu neváhal a prevliekol cez vytŕčajúci kov uzol lana. Tep sa mu zvyšoval každou sekundou: vyzeralo to tak, že ho únoscovia v tom zhone nespútali dosť pevne. Vlákna lana sa prerezávali a aj samotný uzol začal povoľovať. Nasledovalo pár šikovných trhnutí a Karol mal zrazu voľné ruky.

Pásku z úst si dole nedám, aby si to tí gangstri nevšimli, pomyslel si Karol. Rozviažem teraz nenápadne to dievča…
Snáď ho nenapadne dať si dole tú pásku z úst, vravela si v duchu Amélia. Radšej nech mi rýchlo povolí ten uzol…
Oslobodzovaniu rúk prospel asi aj divoký terén, po ktorom sa dodávka valila na letisko. Každú chvíľu naletela na nejaký balvan či naopak, nabehla do obrovskej jamy. Nemec Schulz a jeho kumpáni si prehadzovali vety v jednoduchej angličtine ako horúce kamene, chvíľkami ich rozhovor pôsobil ako štekanie.
Karol a Amélia sedeli naďalej v zadnej časti dodávky, s povrazmi akože omotanými okolo rúk. Nepotrebovali slová na to, aby sa zhodli, že je zbytočné únoscov provokovať. Aký bol však ich ďalší plán?
Teraz prídeme na letisko a musí sa stať zázrak. Nič iné, len zázrak. Niečo v podobe príchodu policajných jednotiek, ktoré včas zvolal napríklad Dano Padák… veď nik iný o tomto celom ani nevie. Ale akoby Padákovi napadlo, že budeme práve na letisku? Určite ešte netuší, že Nemec Schulz nakoniec vybrakoval celý sklad s liekmi… V hlave mu bežali rôžne šialené scenáre. Ach, keby som napríklad zvládol odpútať pozornosť únoscov a tá dievčina by mohla napríklad… čo? Vzlietnuť s lietajúcim autom?? Presne to!, povzdychol si Karol, cez prelepené ústa však nevydal žiaden zvuk. Keď si to všetko urovnal v hlave, pochopil, že mu ostáva akurát tak sa po stý raz pomodliť.
Améliina úvaha bola strohá a vecná. Ešteže som sa počas priameho osemhodinového letu do Kene stihla trochu porozprávať s pilotmi aeroauta, potešila sa, a keby jej to páska na ústach dovolila, určite by sa aj usmiala. Jej rozhodnutie, zachrániť celý náklad liekov, bolo jasné.

 

 

https://www.martinus.sk/?uItem=436775&z=rss&utm_source=rss&utm_medium=rss&utm_content=all_436775