rozprávky

Úryvok z knihy “Kapitán Padák & Straty a nálezy”

 

Letecká spoločnosť Backpack Air mala sídlo v blízkosti bratislavského letiska. V tento  septembrový deň sa však nikomu nechcelo nejak extra pracovať. Skončilo leto, začal školský rok. To dospelákom v leteckej spoločnosti naznačovalo blížiaci sa návrat k pravidelným letom podľa letového poriadku na obdobie zimy.

V miestnosti, ktorá susedila s kanceláriou riaditeľa, práve zazvonil telefón. Sekretárka hovorila s jednou so zamestnankýň letiska. Najprv bola niekoľko sekúnd ticho, potom si párkrát povzdychla.

„Hm, áno, chápem,“ povedala do slúchadla a prevrátila oči. „Je to čudné, to áno…“

Po chvíľke ďalšieho pritakávania a hmkania zareagovala: „Dobre teda, pošlem ho tam.“ Rozlúčila sa a ešte raz si nahlas povzdychla.

Je to naozaj divné, pomyslela si. Pracovníčka letiska, konkrétne oddelenia Straty a nálezy, jej práve oznámila, že našli kufor, ktorý je prázdny. Nachádza sa v ňom len jedna útla kniha. Objavili ho na páse s batožinou z linky Backpack Air z Londýna do Bratislavy. Tak, ako vždy, keď nastane situácia, ktorá sa líši od normálu (a mohla by akokoľvek ohroziť bezpečnosť a prevádzku letiska), zavolali i v tomto prípade zamestnanci pyrotechnika. Ten však po vykonaní prehliadky danej batožiny zistil, že kufor nie je nebezpečný – okrem jednej knihy v ňom nie je nič uložené. Celé by to vyzeralo ako pokus o vtip, keby na visačke, ktorá zväčša obsahuje údaje o majiteľovi batožiny, nebolo uvedené:

Daniel Padák, Fedinova 24, 85101 Bratislava.

Tento fakt sekretárka ignorovať nemohla. Daniel Padák bol nielen zamestnancom spoločnosti Backpack Air, ale dokonca kapitánom práve spomínaného letu.

Prečo by si nechal v batožinovom priestore svoj vlastný kufor? pýtala sa sama seba. A vôbec, prečo by si so sebou niesol úplne prázdny kufor?

Celá situácia sa jej zdala prinajmenšom čudná. Vybrala sa teda do kancelárie dispečingu, keďže sa potrebovala spojiť s kapitánom Danielom (ako ho zvykli všetci volať), ako aj s ďalším kolegom, ktorý mal na starosti bezpečnosť letovej prevádzky.

Daniela Padáka poznala. Bol to sympatický chlapík vo veku približne 40 rokov, vraj starý mládenec. V kolektíve bol obľúbený a mal povesť vynikajúceho pilota. Spoločnosti mnohokrát vypomohol aj v dňoch svojho osobného voľna, keď napríklad niektorý z jeho kolegov ochorel. Milé, pomyslela si sekretárka práve v momente, keď Daniela uvidela vchádzať do miestnosti dispečingu.

„Ahoj, Parašutista,“ pozdravil sa jeden zo starých kádrov dispečingu Danielovi.

„Haha, ahoj, ahojte,“ odzdravil milo a začal zo svojho pilotského kufríka vyberať mapy a letovú dokumentáciu. Stručne zhrnul kolegom zážitky z londýnskeho letu. Zavtipkoval o anglickom večne upršanom počasí, spomenul pár technických detailov o lietadle. Upozornil tiež kolegov na veci, na ktoré by sa mohli pri tvorbe ďalších letových plánov neskôr pozrieť.

Sekretárka ho pozdravila.

„Nechcem vás dlho zdržovať, ale je tu taká vec… Prosím, zastavte sa čím skôr v mojej kancelárii,“ povedala neutrálne, lebo nechcela vyťahovať detaily o záhadnom kufri pred všetkými kolegami.

Padák s prekvapením prikývol a o niekoľko minút skutočne klopal na dvere miestnosti na konci dlhej chodby.

„Zdravím vás ešte raz,“ zvolala sekretárka.

Daniel sa istotne začudoval, prečo ho takto k sebe sekretárka zavolala a prečo v jej kancelárii sedí aj kolega, ktorý dohliada na bezpečnosť letov a lietadiel. Prekvapenie neustupovalo, práve naopak, rástlo, keď počúval detaily o dnešnom telefonáte z letiska a o záhadnom kufri.

„Prepáčte, ale čo to má spoločné so mnou?“ nevydržal a vyrukoval s otázkou.

„Boli ste kapitánom toho lietadla,“ odvetil bezpečnostný expert, no nenechal sa prerušiť. „A na tom čudnom, prázdnom, opustenom kufri je vaša menovka.“

Kapitánovi Danielovi Padákovi by v tomto momente veľmi ľahko mohla do úst vletieť mucha. Také ich mal od prekvapenia otvorené.

obalka_front