Keď som v stredu ráno utekal na stretnutie so svojou neterkou Ivankou, nemohol som tušiť, čo všetko ma v tento obyčajný-neobyčajný deň postretne. Pôvodne som plánoval raňajky s Ivankou v kaviarni v obchodnom dome, kam som chcel zbehnúť aj do čistiarne. Ako starý mládenec som tu bol pravidelným zákazníkom! Rovnako však aj v kaviarni kníhkupectva, z ktorého som nikdy neodchádzal s prázdnymi rukami.

Na kávu s Ivankou som prichádzal s malými obavami. Nešťastné novinky mi stihla oznámiť už po telefóne. Síce jej prvé hodiny náletu Boeingom 737 boli údajne veľmi úspešné, radosť jej kazila správa o tom, že dedo jej priateľa Dávida, pán Šimon Grossman, pred pár dňami zomrel. Nebola to nečakaná informácia. Starý pán mal vyše 90 rokov a nedávno utrpel škaredý úraz. Dávid, ktorého som aj ja dobre poznal, o svojom dedovi hovoril vždy s láskou a úctou, a rád sa za ním vydával aj na Liptov… Moment, akoby som zabudol, nebodaj sa aj dnes budem zhovárať o príbehoch z okolia Liptovskej Mary? Nikdy som si neuvedomil, že Dávidovi rodičia pochádzali z regiónu, kde teraz býval môj najlepší kamarát Peter Kufor. Na včerajší rozhovor s ním som stále nemohol prestať myslieť. Aj keď – vôbec som netušil, čo si vlastne myslieť mám.

„Strýko nazdar, objednám nám pri pulte rovno dve espresá, že?“ prekvapila ma zozadu svojím hlasom Ivanka. Do kaviarne v kníhkupectve som prišiel ako prvý, zjavne však iným vchodom.

„Roger,“ odpovedal som „po letecky“. S Ivankou sme boli zvyknutý aj v bežnej reči používať letecké výrazy. Práve „ROGER“ znamenalo jednoznačný súhlas. Ivanka mi odvetila úsmevom a hneď odbehla k čašníčke. Tá pre moje potešenie doniesla ku kávam aj maslové croissanty.

„Strýko, mám na teba pár otázok, letím totiž o pár dní na Skiathos, a pár vecí na tom letisku ma necháva v ostražitosti,“ spustila Ivanka zhurta. Hneď vytiahla aj tablet, v ktorom začala sťahovať letecké mapy gréckych letísk.

„To by si aj mala byť, všade vždy fúka ako o dušu!“ pousmial som sa. Na grécke ostrovy som lietal rád. Krásne výhľady však vždy vykompenzoval aj výdaj energie pri sústredení. Pristávacie dráhy väčšinou začínali nad morom, priblíženia boli veru naozaj vypočítané úplne presne.

Ivanka sa pýtala dobré otázky. Teda, ja tvrdím, že jediné zlé otázky sú tie, ktoré sa človek neopýta. V Ivankinom prípade som však videl, že si väčšinu vecí už naštudovala sama, a pýta sa ma skôr na „rady“ než nejaké informácie. Musel som uznať, že do novej role vhupsla s pôvabom i ľahkosťou jej vlastnou!

„Ďakujem ti, strýko, máš to u mňa!“ zasmiala sa, keď skončila svoje vzdelávacie okienko. „Ešte sa ťa chcem opýtať, či mi nemôžeš na zajtra požičať tvoje auto. Vieš, šla by som na Liptov aby som Dávida trošku povzbudila, ale so svojím autom by som tam šla tri dni…“

Musel som sa uškrnúť. Keď si Ivanka kúpila štýlového Volkswagen chrobáka, pochválil som jej vkus. No vzhľadom na to, že išlo o veterána a skôr zberateľský kúsok, nebola to veľmi praktická voľba!

„Samozrejme! Inak, neuveríš, ale ja som bol na Liptove včera. Išiel som však vlakom, potreboval som trochu pracovať na počítači…“ pustil som sa do vysvetľovania. „Pamätáš si môjho spolužiaka Petra Kufra?“

„Kto by si jeho nepamätal!“ vyhŕkla pravdivo Ivanka.

„Tak Peter teraz žije v Liptovskom Mikuláši, učí na univerzite v Ružomberku, chodí po kopcoch a potápať sa do Liptovskej Mary. Jeho manželka je lekárka a tá je opäť na misii v Keni…“

„Fíha…“ uznanlivo prikývla Ivanka.

„Bol som Petra navštíviť, zas za zaplietol do nejakej…“ nevedel som z hlavy vydolovať slovo, ktoré by som mohol použiť. Ivanka ma však predbehla.

„Záhady…?“ naznačila správne.

„Hej. Všetko na tých Petrových zážitkoch je zvláštne. Ešte aj meno dediny – Svätý Kríž…“

„To nemyslíš vážne!“ Ivanka takmer vykríkla. „Veď to je tá obec, kde žil Dávidov dedo…“

„Naozaj…?“ začudoval som sa. V živote som sa mnohokrát presvedčil o tom, že svet je skutočne malý, ale takúto náhodu som nečakal.

„Áno, je to tá dedina, kde je presťahovaný ten vzácny drevený kostol, ktorý bol na mieste čo zaliala Liptovská Mara, že…?“

„Presne tak,“ odvetil som Ivanke. „Ja som tam včera nebol, s Petrom sme sa prešli len po Liptovskom Mikuláši, išiel som na otočku vlakom do Bratislavy. Ty teda zajtra pôjdeš tam…?“

„Hej,“ pritakala Ivanka. „Vieš, je tu ešte niečo…“

Spýtavo som sa na Ivanku pozrel.

„Včera večer som dlho s Dávidom telefonovala. Bol s rozlúčky so svojím dedkom smutný, ale aj trošku rozrušený… dedo mu totiž hovoril o tom, že musí nájsť niečo vzácne. Niečo, čo on dávno musel ukryť pred Nemcami…“

Nemohol som uveriť vlastným ušiam.

„Trochu tomu nerozumiem…“ vyriekol som po chvíľke mlčania.

„Ja tomu nerozumiem vôbec,“ dodala Ivanka. „A ani nikto z Dávidovej rodiny. Vieš, jeho rodičia nevedeli o nič viac. Všetci sa dohodli, že tomu dajú trošku času, že sú predsa len pod vplyvom emócií…“

„To áno…“ uznal som. Zažil som ten pocit, keď človeku zomrie niekto blízky. Skutočne vtedy strácate kontrolu nad svojimi zmyslami.

„Lenže potom večer ku ním domov prišiel jeden pán, mladý lekár, ktorý uja Grossmana poznal. A doniesol do rúk Dávidovho otca list. Vraj mu ho dal dedo ešte v nemocnici…“

„Počuj, nie je to nejaké čudné?“ opýtal som sa. „Nie je veľmi bežné, že by lekári chodili domov takto za pacientmi či ich rodinou…“

„Áno, áno. Znelo by to divne, ale je to všetko inak. Ten lekár vyrástol v detskom domove, ktorý dedo Grossman dlhé roky viedol. Dobre sa poznali, a Dávidov dedo bol vraj na toho chlapca veľmi hrdý, často ho spomínal…“

„Aha…“ pokýval som hlavou. Rozmýšľal som však aj nad tým, či je na mieste opýtať sa Ivanky, čo v tom liste bolo. Opäť však bola rýchlejšia než ja.

„Dávid mi ten list odfotil. Pozri sa na to, odpadneš…“ povzdychla si, keď ku mne nasmerovala displej svojho mobilu.

Prečítal som ho rýchlym čítaním a zmohol som sa na to, že som vyriekol jedinú vetu. „Ivanka, asi potrebujem ešte jednu kávu.“

 

Plánované vydanie knihy „Kapitán Padák & Návraty do výšin“ je na jeseň 2026. Autorka Kristína Baluchová týmto úprimne ďakuje Fondu na podporu umenia za štipendium na tvorbu diela.