Ubehol ďalší deň a nastalo nové ráno. Deti hútali nad dobrými skutkami, ktoré by mohli vykonať. Hugovi sa podarilo po raňajkách pozametať pod kuchynským stolom. Sčasti mu pomohol Hotdog, ktorý sa mu obšmietal okolo nôh a zhltol zo zeme zabudnuté koliesko malokarpatskej salámy a k nej i zopár omrviniek čerstvého pečiva. Hanka sa zasa ponúkla večer očistiť topánky a poliať kvety. Mama ich chválila, a keď sa pred spaním vybrali ešte do svojej izby poupratovať posledné hračky, na tácke im doniesla poháriky mlieka a medovníčky.

Dvojčatá mlčky pozorovali svetielka v oknách na paneláku oproti. Akoby celé ich bratislavské sídlisko čakalo už len na tie Vianoce!

„Hanka, stále máme na našich stromčekoch málo ozdôb,“ posťažoval sa Hugo sestričke. „Musíme niečo vymyslieť. Už som povešal bielizeň a v škôlke som pomohol tomu novému menšiemu chlapčekovi s obliekaním. Pani učiteľke stále otváram dvere ako džentlmen, ale… chcelo by to niečo… niečo veľké!“

„Máš pravdu,“ dumala Hanka a siahla po medovníku. Do rúk chytila akurát medovník – zázračník. „Aha, pozri, ešte stále je tu tento a naozaj vyzerá akosi zvláštne! Skúsim ho zjesť a možno dostanem čarovný nápad!“

Hanka otvorila ústa, no nestihla do medovníčka zahryznúť. Stalo sa totiž niečo veľmi, veľmi čudesné. Medovník – zázračník ožil!

„Ahoj, Hanka, ahoj, Hugo! Už som sa zľakol, že ma necháte trpieť!“ vyriekol sladký tvor tichučkým, jemnučkým hláskom.

Dvojčatá onemeli od úžasu. Oči im išli vypadnúť od prekvapenia, a aj keď im mysľou preblesklo aspoň desať otázok, nezmohli sa na nič. Slova sa chytil Hotdog, ktorý síce tiež nič nepovedal, ale aspoň nahlas zakňučal.

„Och, ahoj, Hotdog, aj teba som chcel pozdraviť! Asi si sa ma pýtal, čo som zač, však? Som medovník – zázračník a som rád, že ste sa ma konečne rozhodli zjesť! Bál som sa, že ostanem na tanieriku samučičký sám…“

„Ty si… ty si živý?“ vyhabkal konečne Hugo.

„Och áno, čo ma nevidíš?“ zavrtel sa medovník, až skoro vypadol Hanke z ruky. „Ďakujem, že ste ma takto krásne stvorili!“

„Živý medovníček a… ty budeš u nás teraz bývať?“ placho sa ozvala Hanka.

„Och, to nie! Podobne ako ľudia, aj medovníky sú na tomto svete len na chvíľu! Vieš, že niektoré motýle žijú iba jeden deň? U nás je to teda trošku dlhšie, ale zmyslom nášho života je urobiť niekomu radosť a to je všetko.“

Hanka sa na medovníček – zázračníček usmiala.

„Ja som ťa išla práve zjesť… ach, to by bola chyba!“

„Práve naopak! Ostal som tu na tanieriku sám a to mám zasa s ľuďmi spoločné – my medovníky nemáme rady, ak ostaneme samé. Najradšej sme, keď máme niekoho po svojom boku. Niekedy aj cestujeme – dostaneme sa do iných príbytkov a spoznávame medovníčky inej farby cesta, polevy či postavy, to veru býva sranda! Ale nastal čas, aby ste ma zjedli! Inak by mi na tanieriku bolo samému ozaj veľmi smutno. Možno by som z toho až vyschol!“

„Ach, medovníček, neviem, či sa mi toto všetko len nesníva!“ rozhovoril sa Hugo. „Odteraz však už nenechám na tanieri ani jeden medovník!“

„Ha-ha-ha! Presne tak, deti. Vedel som, že ste bystré a že ihneď pochopíte slová medovníka – zázračníka. A teraz šup-šup, už ma zjedzte!“ zaštebotal.

„Medovníček čarovný, prosím ťa, poraď nám ešte, aký máme urobiť dobrý skutok? Vieš, idú Vianoce, chceli by sme s bračekom zmeniť svet k lepšiemu a nevieme nič vymyslieť!“ zabedákala Hanka, ktorú táto magická nálada akosi zmohla.

„Netreba robiť nič veľké, stačia aj maličkosti. A teraz ma už, prosím, zjedzte. Možno vám vďaka tomu ešte niečo napadne! Majte sa krásne a pozdravte vašu mamku. Z tácničky sme pozorovali, ako sa o vás vzorne stará, nech sa jej darí!“ Medovník sa usmial, zamával ručičkou a paličkou a – prestal sa hýbať. Akoby skamenel. V izbe nastalo hrobové ticho.

„Hugo, šibe mi, alebo sme sa rozprávali s medovníčkom?“

„Ja ti neviem, sestrička. Nesníva sa nám to?“ pritakal Hugo. Obracal medovník sprava, zľava, ale vyzeral ako normálny, pekne voňavý kúsok cesta.

„Vuaf, vuaf, vuaf, vuiii, vuiii,“ zamrnčal aj Hotdog.

„Mne bude ľúto ho teraz zjesť!“ zamrmlala Hanka.

„Neblázni. Veď nám jasne vysvetlil, že nikto na svete nemá byť sám,“ vyriekol Hugo, pohladkal medovníček a odlomil z neho kúsok pre seba, Hotdoga a väčšiu časť posunul Hanke.

„Tak teda dobre…“ súhlasila sestrička. V ústach zacítila chuť škorice a medu a v nose vôňu perníkového korenia. Po pár sekundách ticha pomaly vyslovila zázračnú vetu:

„Ten medovníček mal pravdu. Nikto na svete by nemal byť sám.“

Hugo síce súhlasil, ale nechápal úplne, čo tým Hanka myslí. Začal si pískať obľúbenú koledu, a vtom – bingo!

„Už to mám!“ vyskočil zo stoličky a zamykal sestričke ramenom, až ju to vyľakalo.

 

https://www.kristinabaluchova.sk/product/hotdog-a-carovne-vianoce/