blok

Svet je divoké miesto (ooh baby, baby, it’s a wild world…)

Do metra vojde muž. Približne 190 cm vysoký Afroameričan v šortkách. Ja a pani, sediaca vedľa mňa, na neho upriamime pozornosť, ďalšia žena oproti sa na neho díva akoby bol  odpudivý hmyz. „Ako sa opovažuje“, hovorí si možno v duchu a naďalej zazerá. Nedá mi to, cítim, že prišla moja chvíľa. Podídem k nemu a s úsmevom a tónom a la sladko-kyslá omáčka prednesiem vetu, ktorá je rovnako bizarná ako celá situácia: „Ste v ženskom vagóne“, informujem chlapíka a ukazujem na prudko ružovú nálepku s piktogramom. Ten sa rýchlo rozhliadne okolo seba, mám pocit, že sa trošku i prikrčí. Taktne odpovie: „Oh shit!“. Predtým, než sa posunie o tri metre ďalej do zmiešaného priestoru, kde majú muži vstup povolený, sa stihneme spoločne na tejto príhode zasmiať a prehodiť pár slov o tom, aké je to zvláštne, kto je odkiaľ (bol 1x v Prahe), a ako sa mu páči na dovolenke.

20150526_185404

Prečo sa rozprávam s cudzími ľuďmi v metre? Úprimne: keď máte tridsať rokov, nových priateľov si hľadáte ťažko. Respektíve si uvedomujete, že žiadnych iných než tých svojich starých kamošov vlastne ani nechcete. Asi aj preto trávim svoj pobyt v novom kraji relatívne samotárskym spôsobom,  no občas predsa len podľahnem nutkaniu s niekým prehodiť pár slov.

Zápisky o mojom novom bydlisku začali zdobiť strany môjho denníka pomerne skoro. Že to tu dobre nepoznám? Práve preto. Chcem písať o veciach, ktoré ma prekvapujú, v “dobrom i zlom“. Predtým, než si na ne časom privyknem, predtým, než nad nimi  prestanem rozmýšľať na spôsob pomaly uvarenej žaby. Tej ktorá by vyskočila, keby ju hodili do vriacej vody, no pri pomalom náraste teploty sa nechá uvariť (áno, vzhľadom na pozíciu na mape sveta sa téme extrémnych teplôt nevyhnem). Každodenný  ponor do metra ma neprestáva fascinovať, každé ráno totiž vnímam, aké je toto mesto a miesto sterilne čisté. Leskne sa novotou. Ešte mu chýba opotrebovanosť neúprosným časom, chýbajú mu postavičky dotvárajúce atmosféru rôznych štvrtí. Márne tu hľadám bratislavského ujka, čo mi núka v podchode med, predavačku kvetín, kolportéra či pochybné stánky s občerstvením. Moderný vlak bez rušňovodiča ma každé ráno prevádza mestom s viac než dva miliónmi obyvateľov, z ktorých malinké percento so mnou zdieľa spomínaný ženský vagón. V ňom som zväčša najvyššia, najbelejšia, ale to je vlastne úplne jedno.

Moja cesta sa práve blíži k prvému uzlu zvanému Burjuman. Presuniem záložku o pekných desať strán v knižke ďalej, teším sa, že vďaka metru môžem denne dve hodiny nerušene čítať. Vystupujem s hlbokým nádychom. Kultúra cestovania MHD je totiž v Dubaji ešte stále dosť pochybná. Ľudia nechápu, že je príde celkom vhod nechať časť davu vystúpiť, až potom sa tlačiť hlava-nehlava do vagóna. Počas jedného z prvých mesiacov pobytu v Dubaji som chytila edukatívny amok,  vykrikovala po skupinke neorganizovaných cestujúcich, mávajúc rukami ako policajt pri nefunkčnom semafóre. To všetko samozrejme zbytočne. Nik mi nerozumel, sme každý z príliš vzdialených častí sveta. Tak sa aj tento krát prekľučkujem von z vagóna a mierim k eskalátoru, aby som sa dostavila na zelenú linku metra. Cieľová stanica Al Fahidi je mojou bránou do saunového tunela, ktorý predstavuje  cestu do práce.

IMG_2290

Štvrť, ktorou kráčam, volám malé Dílí. Naozaj by ste neverili, že ste na Blízkom východe. Fakt, že v Spojených Arabských Emirátov žije len približne 10% pôvodných obyvateľov, ktorých my zvyšní ľudovo nazývame „lokálci“, a zvyšnú etnickú väčšinu tvoria cudzinci, je pre mňa stále najväčším prekvapením.  Najpočetnejšiu komunitu tvoria Indovia, neoficiálne údaje hovoria o približne 50%tnom zastúpení a ďalších 200 národnostiach .

Na scénu prichádza Jolie Love. Aspoň tak hovorí menovka na hrudi drobnej filipínskej predavačky v kiosku pri východe č.3, ktorý pre mňa predstavuje povinnú kofeínovú zastávku. Zaplatím zaň tri dirhamy, a úsmevom na tvári sa mentálne začnem pripravovať na niečo ako nedobrovoľnú bikram yogu.

To počasie je naozaj výzvou. 35 stupňov ráno o 7:50 ma však ani tento krát neudusí, šťastná ako blcha vojdem do malého tradičného domčeku č.26 v historickej časti niekedy nazývanej Bastakyia v blízkosti malého zálivu Creek. Centrum pre kulturálne porozumenie pod záštitou Sheikha Mohamed bin Rashida (Sheikh Mohamed Centre for Cultural Understanding, v skratke SMCCU*).  Tu som doma.

IMG_2298

S mojim komplikovaným vzťahom ku všetkým svetovým náboženstvám som sa skutočne obávala, ako zvládnem život v moslimskej krajine. Ako prežijem napríklad to, že miniem skupinku zahalených žien, a o dve minúty na to mi pristaví nejaký Arab svoje krásne Porsche s „neodolateľnou“ ponukou odviezť sa niekam.

Prijala som, takpovediac, ponuku, a odviezla som sa sama. A ani nie veľmi ďaleko. Opäť raz bolo načase načrieť do hlbín mojej mysle a rozpitvať tak trošku moju obľúbenú tému – predsudky. Tak, akí sú? Rozhodla som sa urobiť si „sama sebe“ láskavosť a nesúdiť. Dvakrát si to všetko pomerať, kým sa celkom odstrihnem, naopak držať si čo najväčšmi odstup od stereotypov. Na sebe tiež predsa uprednostňujem individuálne charakteristiky než  všetky nálepky, s ktorými som sa v živote stretla vďaka môjmu vzhľadu či povolaniu. Koho to vôbec zaujíma.

Čo by ľudí mohlo zaujímať je práve SMCCU, keďže je na blízkom východe ojedinelým javom. Centrum víta najmä cudzincov, aby sa konečne stretli „tvárou tvár“ s lokálcami, aby chvíľku počúvali o domáckych zvykoch, a aby mohli položiť množstvo záludných otázok počnúc miestnym „krojom“, pričom neobchádza háklivé témy typu terorizmus, mnohoženstvo, či otázku, či niekedy cítia miestni nostalgiu pri spomienke na život predtým, než prišla ropa. Máte možnosť užiť si „date with date“, keďže toto ovocie patrí k UAE naozaj neodmysliteľne ( čo ma nesmierne teší) a popíjať kávu, o ktorej by som sa o sto euro stavila, že je čaj. Vedieme tu naozaj zaujímavý rozhovor, ktorého leitmotívom je ľudskosť.

„Ľudia sa čudujú, či jeme rukami. Áno, jeme, aj si niekedy oblizneme prsty, viete, ako pri  KFC napríklad….“, začujem hovoriť môjho šéfa a chichotajúcu sa pani v strednom veku odniekiaľ z Austrálie. Aj to je mimochodom kontinent, ktorý má v našom rade zamestnancov v SMCCU  zastúpenie, uvedomím si. Sme všetci pekne „pestrofarební“ , pracovná atmosféra v tejto neziskovej organizácii je veľmi fajn. Aj to je jeden z dôvodov prečo som sa rozhodla pracovať mimo môj odbor.

Heslom „otvorené dvere, otvorená myseľ“ SMCCU víta ľudí na raňajky, obedy či večere, spojené s kulturálnymi prezentáciami. Popri ochutnávaní miestneho „Emirati“ jedla máte možnosť dozvedieť sa čo-to o relatívne krátkej histórii UAE, ale samozrejme o tom, čo zrodu Emirátov v r.1971 predchádzalo. Diskusia je vrelo vítaná, ponuku jedáckých podujatí dopĺňajú prehliadky mešít so zaujímavým výkladom. Ak máte na Dubaj jediný deň, ako to často býva pri prestupných letoch do vzdialených končín, príďte do nášho centra. Z letiska je to blízko, a použiť miestne merítko, verte, že pôžitok návštevy starého Dubaja sa veru blíži výške Burj Khalify, ktorá na vás popoludní pokojne počká.

IMG_2149

Z rozjímania naspäť do práce, teda aspoň o krok bližšie. Kolegyni vraciam knihu známeho hipíka  Cat Stevensa „Prečo ešte stále hrám na gitare“, ktorú som včera dočítala. Yusuf Islam, ako sa teraz bývalý „hippie poet“ volá, sa v nej spovedá o svojich dôvodoch prečo konvertoval na Islam. Pre čitateľov so záujmom  o prvý kontakt s náboženstvom je to zaujímavé. Čo však upútalo moju pozornosť je polemika o rozpore hudba – náboženstvo. Presne s tým som sa stretla aj pri budhizme! Yusuf vo veku 66 rokov stále hrá, ale práve kvôli nejednoznačnosti výkladu učenia prešiel  mĺkvym obdobím.  V hlave mi stále znie notoricky známe Oooh baby baby its a wild world, tududududududu, just to get by just without a smile, a ja sa usmievam nad touto milou pravdou. A aj keď som, dúfajúc, že v otázkach viery načrie hlbšie,  z jeho knihy nebola priam nadšená, určite si veľmi vážim, že hlása myšlienku mieru a vzájomného porozumenia bez ohľadu na náboženstvo. Nehovoriac o tom, že muži s gitarou majú u mňa vždy malý náskok….a sme doma, pozitívna diskriminácia!

Kontempláciu o spevákovi a jeho gitare vyruší hlasné „Salam aleikum“ prichádzajúceho hosťa s komickou americkou výslovnosťou. Verím, že ma čaká zmysluplný deň, mierumilovný deň (Salam aleikum znamená mier s Tebou) napriek tomu, že podľa ranných Gulf news to tak nevyzeralo. Bojuje sa vo vedľajšej krajine mojej rodnej zeme, bojuje sa aj v susednej krajine môjho prechodného bydliska. V duchu vyjednávam s vyššou mocou, a modlím sa za jediné prianie: kiež by sme si zachovali rozum. Kritické myslenie, myslenie v súvislostiach. Jazyk, kultúra, či náboženstvo by nemali byť bariérou, ale mostom, tak nejak som sa to predsa učila aj v škole.

Opäť sa preto rozhliadnem okolo seba, a cítim ten pokoj. Genius loci SMCCU totiž určite udržiava aj fakt, že sa na tomto mieste stretávajú najrôznejší ľudia akoby v tmavej komore. Predstavte si totiž, podľa čoho by ste si formovali na niekoho názor, ak by ste nevideli jeho/jej farbu pleti, oblečenie, či cestovný pas. Bez zraku by sa nám veru niekedy ľahšie počúvalo, a to je v dnešnom svete skutočne dôležité. Lebo niet pochýb, že už teraz je to pekne divoké miesto.

Poznámka:

SMCCU * pre bližšie informácie prosím navštívte www.cultures.ae , alebo najradšej centrum samotné.