blok

Som utečencom

Je 3:23 nad ránom, nad rámec. Tak začína jedna moja báseň o osamelosti a emočnom chlade. Napísala som ju asi pred dvoma rokmi, dnes v noci, keď nemôžem spať, sa k nej akosi podvedome utiekam. Som v roli utečenca.

Do Dubaja som sa presťahovala pred rokom a pár mesiacmi. Za mojím mužom. Blízky východ som navštívila mnohokrát predtým, vedela som, do čoho idem, čo približne očakávať. Som spirituálne založený človek, filantrop, bola som presvedčená o tom, že môj vnútorný svet udáva takt nad mojim šťastím, že ma čaká len ďalšia životná skúsenosť, že nič neobkľúči moju slobodu.

Žijem však niekde, kde nechcem žiť. Zámerne uvediem prízemný príklad – extrémne teplo mi bráni chodiť kamkoľvek peši, nemôžem výjsť von a zhlboka sa nadýchnuť…  Viem, že tu nie som naveky, mám slobodu kedykoľvek sa zdvihnúť a VRÁTIŤ SA DOMOV. A desí ma, že tá predstava “vrátiť sa domov” je pre státisíce ľudí na našej planéte možno akurát tak luxusným snom.

Rovnako ma desí to, že mne moje sny akosi dochádzajú. Sny o tom, že sa raz vrátim do nášho krásneho Slovenska, bosými nohami prejdem po tráve, napijem sa vody z vodovodu a začujem materinskú reč, hatia akési chmáry pod rúškom jedného slova: HATE. Nemôžem tomu uveriť, že budem stretávať  ľudí, ktorí sú schopní inej ľudskej bytosti želať smrť.

Táto úvaha nemá konca kraja, cieľom tohto príspevku je len malý experiment. Pozrite sa prosím von oknom, a predstavte si, že sa na svoje okolie dívate posledný krát v živote. Nie že ale veď idem iba na pár rokov zarobiť peniaze niekam do sveta, nie že sťahujem sa do iného mesta. Predstavte si, že s najväčšou pravdepodobnosťou už nikdy nebudete môcť navštíviť to miesto, kde ste sa narodili a „trávili čas“. Neukážete svojim deťom budovu bývalej základnej školy, nepozdravíte známych či menej známych susedov.  Blízko miesta, kde práve stojíte, vybuchne granát. Tento krát sa vám možno podarí včas sa skryť, skôr či neskôr sa dostaví moment, kedy svoj život spakujete do jednej tašky a vyberiete sa na útek, plný hrôzy, utrpenia, poníženia.

Tak, aké to je…? Skúsme konkrétne:

Čo by ste na cestu obliekli svojmu dieťaťu, čo by ste si obuli?

Ako by ste dokázali zaspať deň pred útekom?

Necítite tlak v oblasti hrudníka pri predstave celého toho rizika? Nemáte úzkostné pocity, keď viete, že sa z vás stáva „Nowhere man“ ?

Napokon, čo by ste si do tej jednej tašky zbalili…?

Moja známa navštívila tento víkend  utečenecký tábor Traiskirchen, a priviezla oblečenie, hygienické potreby, plienky, hračky… aspoň časť toho, čo sa do tej jednej tašky zbaliť nedá, vrátane nádeje a ľudskosti. Môj blog nemá ambíciu hľadať odpoveď a riešenia tak zložitého problému, akým migrácia je. Má len inšpirovať k vzájomnej pomoci, akútnej pomoci. Lebo keď prší, nerozmýšľate nad tým, prečo prší, a či bude pršať poobede alebo zajtra. Beriete si dáždnik, a nezaujíma vás to, že počasie je momentálnym stavom podnebia. Jednoducho urobíte tú pravú rozumnú vec – konáte, pomôžete si.

Za dverami je jeseň, ľuďom, ktorí dobrovoľne nedobrovoľne opustili svoje domovy bude čím ďalej tým väčšia zima, nemyslím len tú z básne. Prosím ak môžte, pomôžte teraz.

tabor1

(Foto a inšpirácia Wanda Adamik Hrycová)