rozprávky

O málo smutnej Rybičke

Kde bolo tam bolo, jedného dňa sa na planéte Zem narodila malá Rybička. Rybka rástla a rástla, čo raz viac ovládala všetky plavecké štýly, a precestovala z rieky až do Stredozemného mora. Ech, aj to more jej bolo malé, a tak sa zázrakom doplavila až do oceánu. Rybka si plávala životom sem a tam, skamarátila sa s množstvom podmorských tvorov, a užívala si rybacieho života. Len jedna vec ju veľmi trápila.

„Rybička, čo tak veľmi gúľaš tými očami, čo sa Ti stalo?“, opýtal sa raz Rybky jej verný kamarát Morský Koník.

„Ach Koník…“, povedala Rybka pomaly, lebo stále hútala, či sa má predsa len Koníkovi zveriť so svojim trápením.

„Som tvoj kamoš, so mnou sa môžeš porozprávať! To len ľudia si myslia, že sme hlúpi, a mlčíme, lebo nemáme čo povedať!“, povedal Koník, aby posmelil svoju priateľku, a trochu odľahčil situáciu.

Rybka sa po týchto slovách rozhodla, že odhalí pred Koníkom svoje tajomstvo.

„Vieš Koník, mňa trápi, že nikdy nebudem mať slzy. Že nikdy nebudem dosť smutná…“, vychrlila. „Ja viem, že väčšina tvorov sa teší, keď nemusí byť smutná. Ale ja…“, pokračovala Rybka, „ale ja aj som niekedy smutná, ale nuž, nemôžem sa vyplakať! Takže to vyzerá, že som málo smutná, ale v skutočnosti to tak nie je…!“, habkala a bedákala. „Vieš, no, chcela by som to zažiť, aké to je. Aké to je – rozplakať sa…“, dodala Rybka, lebo si tajne myslela, že po plači sa zvykne uľaviť.

Morský koník, už ajtak poskrúcaný ako paragraf, sa ešte väčšmi zhrbil, ako sa zamyslel nad rybími slovami.

„Asi sa mi čuduješ, však…?“, povedala Rybka, a na chvíľu sa zľakla, či takto nestratí svojho blízkeho kamaráta.

„Nie, nie!“, odvetil Koník, ktorý mal Rybku úprimne rád. „Každý problém je ťažký. To, čo sa niekomu zdá malicherné, môže pre druhého predstavovať veľké trápenie. A preto sa tým musíme zaoberať.“, povedal múdro, aj keď celkom Rybkinmu problému nerozumel. Veď keby aj zvieratká začali plakať, akože všetky zvieratká vrátane podmorských tvorov, vytopili by celú súš! Oceán by sa vylial, ach, to by bola pohroma….Koník sa však rozhodol o tom Rybke nepovedať. Ostal pri nej len ticho stáť, a Rybke odľahlo, že v núdzi našla priateľa. Tajne tušila, že na Koníka sa vždy môže spoľahnúť.

Po chvíľke odmlky, tak trochu typickej pre pokojný svet oceánu, Koník povedal.

„Pamätáš na ten vrak, do ktorého som sa tak často potápal?“, povedal.

„Myslíš tú loď, z ktorej si vylovil všelijaké tie ligotavé guľôčky…?“, opýtala sa Rybka.

„Áno, presne tak,“ potvrdil Koník. „Tak tam, v podpalubí, bolo aj množstvo zaujímavých kníh…“

„Počkaj Koník, snáď mi nechceš povedať, že ty vieš aj čítať…?“, spýtala sa Rybička prekvapene.

„Viem, Rybka moja,… ale to je iný príbeh! Niekedy ti ho rozpoviem.“, povedal kamarát Koník, no nenechal sa prerušiť. „Dôležité je to, že v jednej z kníh sa písala zaujímavá zvesť! Rýchlo ti ju prezradím: Vraj na všetkom zlom sa dá nájsť niečo dobré.“, oznámil Koník víťazoslávne, a čakal, čo sa bude diať.

Rybka zádumčivo zaplávala pár polkruhov, ale na nič nevedela prísť. Rovnako aj Koník; netušil, čo by mohlo Rybke pozdvihnúť náladu. Jeho dobre mienená rada by asi vyšla nazmar… V tom však do ich rozhovoru uvážlivo priplávala Chobotnička.

„A ja som vás počula, počula som vás!“, spevavo zvolala Chobotnička, a priateľsky potľapkala Rybku i Koníka každého dvoma chápadlami po pleciach. „A keďže mám chápadlá, všetko chápem!“, dodala veselo.

Rybka sa  chcela už-už nahnevať.  Chobotnička nielen že počúva cudzie rozhovory, čo sa veru nepatrí, ale sa jej aj vysmieva. V tom však Chobotnička – ako inak než chápavo – dodala:

„Rybka, keďže žiješ vo vode, nemôžeš mať slzy. Ale dobré na tom je to, že nemôžeš mať ani pot! Ty sa nikdy v živote nespotíš! Nikdy nebudeš potrebovať antiperspirant!“, dodala a veselo krúžila všetkými svojim končatinami okolo Rybky.

„Anti – čo…?“, opýtal sa nechápavo Koník oboch dám, ale tie mu nevenovali pozornosť. Koník v živote také slovo nepočul…

„Skutočne!“, vykríkla – aj keď len v duchu –  Rybka a nervózne plávala v smere i proti smeru hodinových ručičiek. „Počas mojej dlhej cesty z rieky až do Stredozemného mora som sa naozaj veľa naplávala, až ma plutva bolela! No nikdy ma, ani pri tom najväčšom výkone, netrápil pot…!“, myšlienky jej prúdili mysľou naozaj rýchlo.

„Hurá, veď ja sa nepotím!“, skríkla už nahlas!  Chobotnička sa jej dobrej nálade tak potešila, že si chcela tľapnúť packou s Koníkom! Ešteže sa ten – napriek šoku – stihol v pravý moment uhnúť!

„Nikdy sa nespotím!“, zvolala presvedčivo Rybka, a vyzerala, že táto novinka celkom zatienila smútok z chýbajúcich sĺz. „Slzy sú vraj aj tak slané ako naša morská voda, takže, nič mi nechýba! Hurá! Už nikdy nebudem mať pocit, že som málo smutná! A vlastne, nepotrebujem sa vyplakať, uľavilo sa mi už teraz!“

Všetci traja si spoločne radostne zaplávali, a Rybka sa tešila, že naozaj môže popri rozmýšľaní o trápení vzniknúť aj niečo, čo človeka poteší.  No, teda, nielen človeka, ale všetkých tvorov na zemi!

Z úvah ju prerušila Chobotnička, ktorá svojimi chápadlami opäť riadne rozvírila prúdy okolo seba. „Už musím ísť, čakajú ma v zálive!“, dodala, a pobrala  sa hurtom na odchod. Jej končatiny spôsobili na hladine oceána aspoň stovku vlniek.

„Len si dávaj na seba pozóóór!“, zvolali spoločne Koník s Rybičkou, tak nahlas, že to muselo byť počuť až na pobreží.

Ak ste tam náhodou stáli, možno ste to aj počuli. Neostáva nič iné, len poslúchnuť.

 

(Ilustrácia Ninka Dlesková, 9r.)