rozprávky

O komárovi a transfúznej stanici na Kramároch

 

„Tak tomu hovorím poriadna drzosť!“, zvolala Alenka Baxová z kúpeľne.  Hneď po tomto zvolaní však nastal ešte väčší lomoz.

Báác, zaznelo od vane, a Alenkin otec rýchlo utekal za zvukom.

„Čo sa to tu deje?“, spýtal sa svojej dcéry, ktorá ležala na mokrej dlážke. Nahlas kliala a plakala.

„Oci, predstav si, fňuk, fňuk, že ten hnusný komár, čo ma celú noc štípal, fňuk fňuk, ma ešte aj teraz ráno prenasledoval do sprchy, fňuk fňuk , a chcel si ešte trochu cucnúť…“, nariekala Alenka, ktorá vyzerala, akoby prežila zemetrasenie. „Pozri sa , ako vyzerám!“, zvolala zúfalo, a potom už nenašla žiadne ďalšie slová. Ako tak sa postavila, ale po tom, čo sa uvidela v zrkadle, hneď si znovu sadla na okraj vane. Od zlosti nevedela, čo má robiť.

Alenka vyzerala hrozne. Ľavé oko mala strašne opuchnuté. Vyzeralo to, že komár ju štipol práve do očného viečka, a tak dievčatko nemohlo ani otvoriť očko.  Keďže sa za komárom zahnala a šmykla, pád na mokrej dlážke jej utŕžil riadnu bolesť pravého lakťa. Na nohách mala ešte pár rozškriabaných štípancov. A to všetko v deň, keď mala ísť k babke na prázdniny…

Ocko zúfal. Bolo jej dievčatka veľmi ľúto. Čakala na ňu stará mama, a namiesto výletu toto!

„Počkaj, keď ho chytím!“, povedal ocko nahnevane a v duchu plánoval komárovu popravu. Nechá po ňom na stene len mastný fľak! A ten bude na výstrahu ostatným komárom, že sa k Alenke nemajú ani priblížiť!!

„Hm…“, odvetila Alenka, a pomaly sa utíšila. „Tatko neviem, či ten lakeť nemám zlomený, tak ma veľmi bolí.“, povedala, a ukázala ockovi svoju puchnúcu, sčervenanú hornú  končatinu.

„Ach, do čerta.“, povedal tatko, lebo Alenkina ruka ozaj nevyzerala dobre.

V tom sa,  z ničoho nič, Alenka nahlas rozosmiala.

Ocko sa na ňu spýtavo pozrel.

„Tatko, pozri, všetko zlé je na niečo dobré! Aha, slzy mi idú len z jedného oka!“, zvolala, a ukázala na pravé očko. Skutočne  sa slzičky ronili len z neho, lebo ľavé oko mala celé opuchnuté.

Tatko sa pousmial a pohladkal Alenku po  líci.

„Veru, máš pravdu!“.

Alenka sa horko ťažko postavila, utrela si  – z jedného líca – slzy a nahlas sa nadýchla.

„Nuž, poďme my teda do tej nemocnice. Pozrú sa mi tam na tú ruku, au.“, povedala a vybrala sa chystať si veci.

Alenka nástojila na tom, že si so sebou vezme veci , ktoré mala prichystané na prázdniny. Veď možno sa v nemocnici dlho nezdržia, a stihne ešte popoludňajší autobus..? Chvalabohu, malý kufrík mala už od včera zbalený. Prešla preto do druhej izby, aby si s tatkovou pomocou obliekala tričko a svetrík, a dokončila tak prípravu výpravy  do nemocnice.

Keby bola ostala o pár sekúnd dlhšie v svojej izbičke, začula by tlmené bzz-bzz. Práve tento zvuk sa dral z kufra, ktorý Alenka ľavou rukou zazipsovala po tom, čo doň vložila zubnú kefku ako poslednú potrebnú vec.  Samozrejme, ani vo sne by ju nenapadlo, že si po tom všetkom toho otravného komára  pobalila so sebou.

 

Xxx

 

Nemocnica Kramáre je asi najväčšia nemocnica na svete, pomyslela si Alenka, keď s ockom kráčali chodbičkou k oddeleniu 9. Pôsobila na ňu ako bludisko. Ej, nerada by som sa tu stratila, hovorila si v duchu Alenka a snažila sa zapamätať si aspoň pár záchytných bodov. Predsa len, človek nikdy nevie, kedy sa mu orientácia v teréne zíde.

Rozhodla sa, že si zapamätá akúsi transfúznu stanicu.

„Ocko, a čo to znamená ta transfúzna stanica?“, spýtala sa Alenka, lebo nevedela, čo sa tam asi môže diať.

„Tu sa daruje krv, milá moja!“, povedal tatko a rozhovoril sa o dôležitosti tohto oddelenia. „Je to také srdce celej nemocnice“, povedal. „Odtiaľto prúdi krv do všetkých ostatných oddelení, pre tých, ktorým ju treba.“

„Jéj, srdce nemocnice, to si určite zapamätám!“, pomyslela si Alenka. „Ocko a komu treba krv?“

Ocko trošku prehltol, no ďalej vysvetľoval. „Ak je niekto veľmi chorý, alebo má operáciu, možno má svojej krvi málo, a preto potrebuje trošku požičať.“, dodal.

„Požičať? To krv sa dá aj vrátiť?“, opýtala sa Alenka.

„Nuž, tu v transfúznej stanici sa chodí krv darovať. Ak má niekto veľa, príde darovať, aby mohol pomôcť niekomu inému, kto to bude potrebovať.“, dodal tatko.

„Aha“, povedala Alenka, ale nie celkom tomu rozumela. To je ako v banke? Musí tu človek zaplatiť?  To by tu niekto dal krv len tak? Rozhodla sa však ďalej nevypytovať. Rúčka, na ktorú doma spadla, ju znova rozbolela.  Ocko s ňou už aj tak smeroval na röntgen, lebo tam ich poslala mladá teta doktorka. Dúfala, že všetko dobre prebehne, a večerať bude už u starkej.

 

Xxx

Medzičasom sa nemocnicou Kramáre prevážal aj jeden čierny pasažier. Áno, bol to komár, ktorý Alenku v noci riadne doštípal. Potom, čo sa omylom nechal zazipsovať do batožiny, musel znášať tento svojský výlet na mieste, kam vôbec neplánoval letieť.

„Hmm… nemusí to tu však byť také zlé!“, pomyslel si, keď počúval Alenku a jej ocka, ako sa rozprávali o transfúznej stanici. „Tu by som si mohol ľahko cucnúť!“

Komárisko sa veru začínal z tohto výletu tešiť. Veď kde inde by mohol mať ľahší prístup ku krvi? Už sa tešil, kedy dievčatko kufor rozzipsuje a vypustí ho von.

To sa aj skutočne stalo. Alenke sa zachcelo vybrať si z kufríka knižku, aby si skrátila čakanie na röntgen. Pomaly odzipsovala batožinu, a bznk! Komár nenápadne vyletel von. Učupil sa pri lampe, lebo tam zväčša, ako sa hovorí, býva najväčšia tma. Nik sa zväčša nedíva priamo do lampy, a preto na takomto mieste komáre často oddychujú.. a tak sa aj stalo.

Komár počúval rozhovory v čakárni, lebo si nebol celkom istý, ktorým smerom letieť.

Aké však bolo jeho prekvapenie, keď sa rozhliadol po čakárni! Bolo tam veru veľa biednych detských pacientov… Napríklad to dievčatko úplne na kraji. Vyzeralo hrozne. Mama ho musela podopierať, aké bolo slabé a bledé. A ten chlapec vedľa. Toľko štichov na ruke, a zaviazaná ruka i noha! Toľko biednych detí veru komár nikdy nevidel. Zaostril znovu aj na Alenku, dievča, čo ho sem nechtiac prepašovalo v kufri, a veru musel uznať, že jej oko vyzeralo príšerne. Viečko totálne opuchnuté, tvár smutná.

Asi už nebudem cucať  v oblasti tváre, pomyslel si komár najprv. Už už sa chystal odletieť, keď svojim dobrým sluchom začul zvláštny rozhovor.

„Nemáme pre ňu krv“, povedal akýsi pán, oblečený celý v bielom.

„Ako to že nemáme?“, opýtala sa akási pani, tiež celá v bielom.

„Bohužiaľ, má zvláštnu krvnú skupinu“, odvetil ten prvý pán veľmi smutne. „Takúto krv nemáme ani v transfúznej stanici.“

„Pre pána Jána, ale veď to dievčatko nám zomrie, keď jej nedáme krv!“, zalomila rukami pani v bielom a hlas sa jej zatriasol.

Práve v tom momente sa  však stala zvláštna vec! Komárovi sa zatočilo v hlave. Niečo sa udialo, nevedel čo, len zrazu akoby uvidel silné svetlo. A potom si sám sebe zabzučal: „Ach, je čas konať! Veď ja som celý čas len bral, a nikdy nič nedaroval!! To sa musí zmeniť!! Musím to dievčatko zachrániť!!“

Presne toto Komár povedal, a hor sa letel smerom k transfúznej stanici. Vletel tam cez pootvorené dvere a ako stíhačka smeroval rýchlo ku dverám ambulancie.

Bzzzzzzzzzz, zabzučal rýchlo pred pani doktorkou, no tá vôbec nevedela, čo jej chce komár povedať.

„Ej bisťu, komára tu máme, ešte nás uštipne!“, povedala a chcela sa za Komárom zahnať.

Ten však vedel, že mu len nerozumie. Veď on chcel krv darovať!! Ach, ako jej to naznačiť? Lietal jej chvíľu veľmi rýchlo pred okuliarmi, aby zabezpečil to, že ho bude sledovať. Po tom sa vybral smerom k ležadlám, kde videl darcov krvi. Rýchlo ako blesk sa uprostred jedného ležadla usalašil a vystrel jednu pažu.

„Ja odpadnem, veď on chce darovať krv!“, skríkla pani doktorka prekvapene. Komár na súhlas zabzučal a zakýval sosákom zhora nadol.

„Skutočne! Komár, čo chce darovať krv! Ten sa musel zblázniť!“, opakovala sa pani doktorka, lebo sa jej nechcelo uveriť vlastným očiam.

Komár  náhlivo opäť zabzučal, aby presvedčil doktorku, že to myslí vážne.

„Ách, ale veď z neho bude málo  krvi… pomôže to vôbec?“, povedala doktorka, a komár sa na ležadle posadil.

Do čerta, to som nedomyslel!, zahundral si. Veď som v porovnaní s ostatnými ľuďmi malý, môžem darovať len pár kvapiek!

Komár hútal, hútal, no na nič neprichádzal.

„Nuž, pani doktorka, a čo keby ten komár … ehm… ako to len povedať“, okúňal sa mladý zdravotnícky asistent, ktorý sledoval celú situáciu. Riešenie mal pripravené ako na tácke, no bál sa s ním vyrukovať. Predsa len, doktorka sa môže nahnevať, že je zlomyseľný….

„Tak povedz, čo máš na mysli!“, povedala doktorka, ktorá si medzičasom sadla vedľa komára na ležadlo, a so zvesenými ramenami smútila, že komár, aj keď sa zbláznil a chce darovať krv, chorému dievčatku asi nepomôže.

„No, keby komár chodil na otočku k ľuďom, čo nechodia darovať krv…?, povedal nedokončenú vetu.

„Myslíš, že by si chodil cucnúť, a nám by tú krv nosil…??“, opýtala sa lekárka s očami vytreštenými ako reflektory.

„Prepáčte, nechcel som, ja len že keď je ochotný pomôcť, a my tej krvi máme tak málo….“, obhajoval sa asistent. Doktorka mu však skočila do reči:

„Veď to je skvelý nápad! Aspoň zatiaľ!“, povedala doktorka, a zadívala sa na komára – dobrovoľníka. Ten na znak súhlasu zabzučal tak silno, ako len vládal.

„Dobre teda, konajme rýchlo!“, povedala doktorka a brala do rúk tú najmenšiu ihlu, akú našla. „Vezmime prvý odber krvi, a komárik sa potom môže pustiť do práce!“

 

Xxx

 

Pri odbere krvi ďalej kolegovi, ako doktorka komára nazývala ,  vysvetľovala, od koho má ísť cucnúť trošku krvi. „Nie že pôjdeš na deti! Alebo na starých ľudí! To ani náhodou!“, rečnila a dávala komárovi jasné inštrukcie, že si má cucnúť len od zdravých, dospelých ľudí. „Vieš, takých, čo by prišli aj sami, ale nemajú žiaľ čas…“

Tieto slová bzučali komárovi v hlave, keď vylietaval z transfúznej stanice smerom von. Cestou uvidel Alenku Baxovú s jedným opuchnutým okom, a obviazanou pažou, ako si s ockom vykračuje smerom k východu. Určite sa už tešila na svoju starkú! Komárik však myslel najmä na to choré dievčatko, ktoré dnes určite svojou donáškou krvi zachráni.

A ja by som asi mohol znovu začať chodiť darovať krv, pomyslel si Alenkin ocko, keď míňali s Alenkou transfúznu stanicu. Ako darca krvi sa vždy cítil užitočne… z myšlienok ho vyrušilo až nutkanie poškrabať si predlaktie. Zvláštne, akoby ho niečo uštiplo.

(Ilustrácia Ninka Dlesková, 9r.)