rozprávky

O kamzíkovi Okamžikovi

„Nedokazem to“, povedal malý Martin s trasúcim sa hlasom, a položil si hlavu čelom na stôl. Bol smutný, a sklamaný.

Mama, ktorá sedela na vedľajšej stoličke, si v duchu vzdychla. Ach, čo len s tým chlapcom budeme robiť.

Blížil sa koniec roka, a Martinovi hrozila trojka zo slovenčiny. Sólová. Mama ju už videla, ako tróni na vrchu vysvedčenia. Na ostatné známky sa nik už ani nepozrie.

„Neboj sa, nejako to zvládneme“, povedala mama, a pohladila Martina po vláskoch. „Kiež by nastal nejaký zázrak!“, pomyslela si, ale nahlas svoje obavy nevyriekla.

„Preco prave ja?“, dodal znovu Martin, a mama sa nezmohla na nič, len na úsmev. Tá jeho reč bez dĺžňov a mäkčeňov bola niekedy veľmi pôvabná.

Človek by si pomyslel, že na rebríčku dôležitých vecí môže stáť čokoľvek, ale určite nie dvaja kamoši mäkčeň a dĺžeň. Kto by ich k životu potreboval? V cudzích jazykoch sa vyskytujú málokedy. No naša rodná reč je s nimi spätá.

Nik netušil, prečo sa jedného rána Martin zobudil, a nebol schopný povedať mäkčeň ani dĺžeň.

„Prosim si caj“, povedal mame pred raňajkami.

Tá sa na neho prekvapene zadívala a riekla: „Čo si prosíš?“

„Caj. Caj, Caj…“, opakoval Martin, pričom sa viac krát snažil povedať ČAJ. „A chlebik so sunkou. Sunkou, sunkou… do kelu, sunkou…“

Mama sa Martina hneď opýtala, čo sa deje.

„Ja neviem mami, len to neviem inak povedat. Do kelu, povedat, povedat….“ , skoro skríkol Martin a zutekal do svojej izbičky.

Mama odtiaľ počula iba výkriky: „Datel, datel do kelu! Dazd!! Cucoriedkyyyyy !!!“

Bolo to naozaj zvláštne: Martin bol dovtedy zdravé a živé dieťa. Jediné, čo občas jeho mamu trápilo, bolo to, že bol až príliš roztržitý. Stále sa ponáhľal, a myslel len na budúcnosť.

„Zastav sa trošku“, hovorievala mu mamina, ale Martin už letel ďalej a plánoval, čo budú robiť zajtra, pozajtra, v zime, o rok.

„Snáď z toho vyrastie“, pomyslela si vtedy. A teraz toto.

Martinova mama obtelefonovala všetkých lekárov, nik však nevedel, čo s tým.

„Nie je to žiadna choroba, takže nemáme čo liečiť!“, hovorili všetci rovnako. „Treba len počkať, prejde ho to“, tvrdili, lebo sami boli bezradní.

Počkať, počkať, vravel si v duchu Martin, no hneď ako sa to pokúsil vysloviť, dostal zo seba: Pockat. Ach, to bolo zúfalstvo. Myslel si, že sa mu nič horšie už nemôže prihodiť. No potom prišli problémy v škole, keď  nevedel vo vete rozlíšiť zastávku  autobusu a zástavku na mávanie.

Učiteľka slovenčiny si myslela, že to chlapec robí naschvál, a tak mu darovala jednu guľu za druhou….

Z Martina sa stával mĺkvy chalan. Hovoril len slová, v ktorých nehrozil mäkčeň ani dĺžeň. „Ahoj“, „dobre“, „fajn“, „hej“. Horšie bolo, keď musel niečo odmietnuť. Nye?? To len radšej zakýval hlavou a sklopil zrak.

Mama bola z toho všetkého unavená, a videla, že jej syn je z tých všetkých problémov skormútený.

„Vieš čo Martinko?“, povedala raz vo štvrtok,  „Kašlime na všetko. Urobíme si pekný výlet, pôjdeme  zajtra do Vysokých tatier. Na celý víkend!“, zavelila, a Martin sa konečne trošku usmial.

Obom pobalili do malého kufríka oblečenie, a dohodli sa, že zajtra hneď po vyučovaní vyrazia. Pôjdu rýchlikom Považan o 13:40 z hlavnej stanice, v Tatrách by mali byť okolo šiestej večer.

Mama vybrala ubytovanie v Tatranskej Lomnici. Bolo to pre Martina menej bolestivé vysloviť, než napríklad Štrbské pleso. Cesta prebehla hladko, ani sa nenazdali, už sa mohli poprechádzať po Lomnickom parku.

Martinovou mamou začala lomcovať nová starosť. Martinko akoby prestal s tou svojou netrpezlivosťou a roztržitosťou. Nie že by to bolo zlé, práve naopak, mnoho krát sa mu snažila vysvetliť, nech nežije v budúcnosti! Avšak bola to ďalšia zmena, a tých bolo v poslednej dobe akosi priveľa.

Nemala však času nad tým viac hútať.  Júnové počasie už pripomínalo leto, turistická sezóna už bola otvorená. Hneď v sobotu ráno sa vybrala s Martinkom na túru na Zbojnícku chatu, ktorá je veru riadny „stupák“! Námaha sa však vyplatila.

„Pozri, to je ale krásny výhľad!“, povedala mama Martinovi, a ten to veru cítil rovnako, až kdesi vnútri. Aspoň na chvíľu sa cítil spokojný. Netrápili ho mäkčene ani dĺžne, na všetky svoje nedostatky zabudol! Bol len tu a teraz, a unášal sa nádhernou panorámou Veľkej studenej doliny.

V tom zbadal niečo naozaj čarovné:

„Mama, aha, poď sem na okamžik!“, zvolal. Ani náhodou si však neuvedomil, že povedal jasné a zreteľné Ď a Ž!

Mama stŕpla a nazdala sa, že asi len zle počula. Úpenlivo čakala na synove ďalšie slová.

„Ó, kamzík!“, kričal Martin. Skutočne! Podarilo sa mu zahliadnuť toto zvláštne tatranské zvieratko, ktoré zatiaľ vídal len na obrázkoch!

Takže predsa sa mi to len zdalo, pomyslela si mama skleslo. Povedal „okamzik“, nie okamžik… Ale moment, veď to povedal s dĺžňom..!

„Mami, čo tam stojíš! Vravím ti poď rýchlo sem, nech ho aj ty uvidíš! Skutočne je tam kamzík! Ach, to je krásna chvíľa, to je krásny okamžik!“, ochkal Martin, a ešte stále si neuvedomoval, že vyslovuje mnoho dĺžňov a mäkčeňov.

Kamzík bol naozaj zaujímavý, no vo väčšom úžase bola mama asi z toho, že Martin opäť normálne rozpráva.

„Prečo sa tak na mňa…“, vyhŕkol Martin, a v tom si uvedomil aj on, že povedal č aj ň.. „Mami, ja viem opäť rozprávať! Vrátili sa ku mne dĺžne aj mäkčene, a prišiel ešte aj kamzík!“, vykrikoval Martin a mával na nič nechápajúce zviera.

„Som takýýýý ššššššťastnýýýý!“, dodal už tichšie, aby nevyplašil kamzíka.

Pre Martina, a aj jeho mamu, bol tento výlet do Tatier jedným z najkrajších zážitkov. Martin objavil čaro dĺžňa, mäkčeňa, kamzíka, aj okamžika. Teda pardón, okamžiku. Predsavzal si, že už sa nikdy nebude s ničím ponáhľať! Hádam ani s opravou tej trojky zo slovenčiny. Lebo všetko je presne tak, ako má byť – tu a teraz.

 

 

(Ilustrácia Ninka Dlesková, 9 r. )