blok

Moje prvé školské roky

Rok 1989 sa zapísal do mojich osobných dejín naozaj veľkými písmenami. Okrem dôležitého faktu, že osud našej – vtedy Československej- republiky sa konečne vymámil z krutého socialistického režimu, jeseň pred nežnou revolúciou pre mňa predstavoval dôležitý míľnik – musela som začať chodiť do školy.  V našej rodine sa tradujú dve vtipné historky, ktoré tak trochu vystihujú môj čudácky postoj ku škole. Prvá hovorí o tom, ako sa ma pani psychologička v rámci testu predškolskej zrelosti pýtala, či viem aj niečo napísať, keďže som čítala relatívne obstojne.

„Viem.“, odvetila som. Schmatla som pero a papier a tou útlou pravou rukou som začala čmárať akýsi text.

„Ale ehm…“, začala s dotazovaním pani psychologička, „Prečo  píšeš sprava doľava?“ opýtala sa, keďže zbadala, že píšem zrkadlovým písmom.

„No lebo písať zľava doprava ma už nebaví.“, povedala som realisticky, a rezignovane položila pero.

Akýmsi zázrakom som tú skúšku predškolskej zrelosti zvládla, verdikt znel jednoznačne  – v septembri musím začať so školou. A tak prvého septembra, ktorý v roku 1989 ešte nebol štátnym sviatkom našej ústavy, nacupitalo moje malé ja do vtedy ešte Marxovej školy, a prežilo prvý deň v novom kolektíve. Keď ma moja mamina nasledovné ráno budila s relatívne neznámym pokrikom „Kiki vstávaj, ideme do školy“, odvetila som: „Mami ale načo, veď ja som už bola.“

Napokon som predsa len išla, a scenár zvaný škola naplnil môj život na najbližších približne dvadsať rokov. Chvalabohu ma už v r.1989 nestihli pasovať ani za iskru, režim padol, a šesťročná Kristína Baluchová mladšia sa mohla vrhnúť na najlepšiu cestu za slobodou, vzdelaním, vedomosťami. (Pozn.red.: So spomínanou pani psychologičkou som sa po tých dvadsiatich rokoch opäť stretla, keďže som u nej absolvovala prax v jednom z posledných ročníkov vysokej školy. S láskou na jej tútorstvo spomínam dodnes.)

Jemne sarkastický tón tohto úvodu vám možno napovedá to, že nemám školu rada. Rada vás preto  prekvapím tvrdením, že máločím som si v živote istá viac než tým, že vzdelanie predstavuje tú najdôležitejšiu hodnotu.  Kľúč. Spásu. Základný kameň, ktorý nezlomnosťou predíde úrazu.

Dovolím si však vtipkovať na účet školstva. Nielen nášho, slovenského, ale takého štandardného dnešného. Totiž, síce si ešte dnes vďaka Carlovi Linnému pamätám, ako sa kríži dominantný a recesívny gén, a na papieri tak viem vyčarovať biely či červený karafiát,  nerozoznám však dub od buka. Keby som mala jednu noc prežiť niekde v lese, v prírode, zomrela by som od zimy, hladu, alebo od strachu. Rovnako som sa fixovala na určité informácie tipu „odmocniť záporné číslo je neodpustiteľný hriech“, až do momentu, keď som na vysokej škole zistila, že ono sa to vlastne aj dá.. Hovoriac o tých vysokých školách, pred tým, než som konečne našla „tú svoju“ som študovala matematiku a neskôr ekonómiu, kde ma čakali ďalšie sklamania, keďže som si proces učenia predstavovala ako diskusiu a povzbudzovanie ku kreatívnemu mysleniu.  Márne.  Teraz ma mrzí, že som skôr neprišla na to, ako sa „naučiť učiť sa“, ako pracovať s informáciami, ako si stanovovať priority, ako je dôležité venovať sa viac tomu čo ma baví. Tá škola by mala predstavovať skokanský mostík do života, do povolania. Nedá mi ukončiť tento odsek bez konštatovania, že napriek mnohým námietkam som spoznala veľa dobrých učiteľov, ktorým vyšľachtili môj „procesor“, moje názory, moje hodnoty. Ich každodennú prácu a trpezlivosť budem naveky obdivovať.

Koniec júna, ktorý sa každým dňom blíži, mi pripomína finále školského roka. S neuveriteľným teplom narastá aj môj údiv nad tým, ako rýchlo uplynul môj prvý dubajský akoby školský rok.

Rada by som vás v rámci rekapitulácie  zoznámila  s troma učiteľmi, ktorým vďačím za veľké množstvo informácií, zážitkov, a najmä za to, že som ten prvý rok v exile vôbec prežila. Dokonca som si veľmi rýchlo dokázala nové bydlisko obľúbiť. Môj výber týchto troch kamarátov môže spočiatku vyznieť trochu nesúrodo. Vzorec je však jednoduchý –  učíme sa celý život, a tento školský rok som sa najviac tešila na tieto lekcie:

  1. Lakshya

Taký úsmev vie vystrúhať iba letuška, pomyslela som si, keď som prvý krát uvidela Lakshyu. Inštruktorka jogy ma však dodnes prekvapuje tým, že ten úsmev stále má, nemení sa na žiadny kŕč po pár minútach, naopak, v kombinácii s jej príjemným hlasom vás utvrdzuje v tom, že yoga má niečo do seba. Tu a teraz. V Al Barsha pond parku trikrát do týždňa sprevádza na jogovej ceste žiakov, ktorí si užívajú čerstvý vzduch a prítomnosť zelene, ktorá je v Dubaji vzácna. Čo je na Lakshi pre mňa najvzácnejšie je jej prirodzenosť, nenútenosť. Nemôžem nespomenúť jej fantáziu a zmysel pre rozličné kombinácie cvikov a jogových pozícií, žiaden naučený dril. Krok za krokom vás motivuje zdokonaľovať svoje pohyby, a najmä svoju duchaprítomnosť. Aké poznanie si od Lakshyy odnášam? Skvelý inštruktorský štýl (viem porovnať, nie som začiatočník) dopĺňa fakt, že Lakshya buduje komunitu. Sobotné hodiny vyučuje zdarma,  svojich žiakov zásobuje rôznymi doplňujúcimi informáciami o prednáškach a podujatiach. Dojalo ma, keď som čítala o tom, že zorganizovala  cvičenia jogy pre robotníkov, ktorí v Dubaji pracujú často za extrémne náročných podmienok. Im, mne, a mnohým ďalším dočasným Dubajčanom darúvava vzácnu chvíľku pokoja a harmónie. Treba niečo viac?

(aha: http://www.lakshyayoga.com/)

lakshyayoga

  1. Kenny

Kúpou klavíra som si splnila svoj najdrahší materiálny sen. Až sa to hanbím nahlas povedať, ale – bol to skvelý pocit. Trošku slabšie záchvevy šťastia ma s postupom času zalievali, keď som sa na klavír s úľubou dívala, no videla aj to, že naň sadá prach. Teraz alebo nikdy, uvedomila som si, a rozhodla sa, že sa naučím na klavíri hrať. Samozrejme najradšej sama. Oktávy som začala volať sety, noty 1-2-3-4-5, takto som aj pár mesiacov hrala, a dnes už s úsmevom dodávam, že niečo úplne odlišné od toho, čo písali noty. S frflaním a  touto lekciou na konte som sa rozhodla nájsť si učiteľa. Stal sa ním veselý Etiópčan menom Kenny, ktorý na dôvažok ešte aj pekne spieva. Najlepšie mu ide vyťukávanie rytmu, znie priateľskejšie ako metronóm.

„Si unavená?“, pýta sa ma, a mne je jasné, že zasa hrám úplne od veci. Tak sa ho to pýtam, on sa smeje a vraví, „nestrachuj sa, zahráš to ešte trikrát a už to budeš vedieť.“. A ja s hrôzou dodávam, že má pravdu. Že ten cvik človek neoklame. Kým sa tak deje, Kenny ma láskavo prevádza učebnicou s detskými kresbičkami znázorňujúcimi husľový či basový kľúč, a ja si uvedomujem, že aký teror čaká moje deti. Jednoducho ich prinútim, nech uniknú tejto dospeláckej ťarbavosti, určite to pochopia…

S Kennym si uvedomím jednu vec /pozor na slovosled/: keď robíte niečo, čo vás skutočne baví, neuvedomíte si, ako a že vôbec plynie čas. V jeho malej miestnosti sa vždy zastaví. Vytesní ho melódia, rytmus,  a tlkot môjho srdca, eskalujúci od nadšenia.

IMG_2504

(Kenny hrá okrem klavíra aj na gitare v gospelovej etiópskej kapele Zema for Christ, pozrite si na FB)

  1. Eva a stoeurová škola

Slovenka, žena s veľkým Ž a ešte väčším srdcom. Eva Kernová, zakladateľka nadácie Choice to change, ktorá zastrešuje vzdelanie 150 detí v bangladéšskej Dhake, žije a pracuje v Dubaji. Pracuje veľa, aby pomáhala projekt financovať, popri tom si však vždy našla čas na priateľov, medzi ktorých som sa hrdo začlenila aj ja.

„Doniesla som do Dhaky sto eur, a Sunil (budúci kolega) mi tvrdil, že z toho môžu začať prvú triedu. Keď som sa o mesiac vrátila, čakalo ma v slume nastúpených dvadsať päť detí vo veľmi smiešnych uniformách, každé malo banán v ruke a na tvári neodolateľný úsmev. Tu nebolo cesty späť“, hovorí  s rovnako oduševneným úsmevom Eva, keď sa jej po stý krát spytujem, či neľutuje, že sa na takúto strastiplnú cestu vydala. Jej život som videla z blízka práve počas krátkej cesty z Dubaja do Dhaky, keďže som sa rozhodla priložiť svoju ruku k dielu a poprosila deti z Evinej školy, aby začali kresliť ilustrácie do mojej pripravovanej knihy. K zážitkom zo stoeurovej školy, ktorá medzitým niekoľkonásobne narástla, sa ešte v mojom písaní vrátim. Evu spomínam najmä preto, lebo bola mojím „budy“, parťákom, ktorý vám pomôže prepracovať sa do druhého kola. Či zohráva nejakú dôležitosť naša spoločná národnosť? Možno áno. Podstatnejšia je jej ochota pomôcť, a rovnako chuť spoločne objavovať nové veci. Charakteristiky dobrého učiteľa.

choice to change

(http://thechoicetochange.org/)

Nastane letný slnovrat, dni roku 2015 sa budú hodnú chvíľu skracovať. Verím však, že ma neukrátia o moje šťastie nachádzať inšpiratívnych ľudí, „učiteľov života“ a o moju zvedavosť.

svk text