pre deti-rozprávkyrozprávky

Moja mama má emu

Nie, nepomýlil som sa. A nie, nevolám sa Ema. Volám sa Edo, a som chlapec. Moja mama sa volá Matilda, je z Austrálie, a má – emu.

Emu je to najzvláštnejšie zviera, aké si môžete predstaviť. Je to vták. Veľký vták. Niečo ako pštros, niečo také. Najčudnejšie na tomto čudnom vtákovi je však to, že nevie lietať…. Ale poďme pekne od začiatku.

Moja mama sa zoznámila s ockom v Austrálskom meste Alice Springs. Môjho ocka tam doviedol cestovateľský duch, moju mamu tam nemuselo doviesť nič, lebo sa tam narodila. Pred desiatimi rokmi sa títo dvaja stretli na jednej farme, a vznikla láska. Aspoň oni dvaja to tak hovoria. Teda ocko. Mama to hovorí po anglicky. A ja mám kvôli týmto dvom najhoršie známky z diktátov v triede. Viem síce plynule po anglicky, no slovenské i a y si veru zapamätať neviem.

„Kašli na to. Máš krásny vnútrozemsko-austrálsky prízvuk!“, zvykne ma chlácholiť moja mama, a ja neviem, či je to dobre, alebo nie. Do Austrálie sa vraciame raz ročne, väčšinou počas letných prázdnin, kedy je však v Austrálii je zima.

Mne to nevadí, mám rád chladné počasie. Moja mama chladné počasie neobľubuje, ale kvôli školským prázdninám predsa len cestujeme v lete, teda v zime.

Mame najviac chýba jej rodina, a zvieratá z farmy. Aj keď na Slovensku žijeme v domčeku s veľkou záhradou, a občas sa u nás v decembri zjavia i srnky, mame to stále nestačí.

„Tramtarará!“, prekvapil ju raz ocko, a kúpil mame na narodeniny suchozemskú korytnačku.

„Ale veď v Austrálii také korytnačky nemáme!“, zvolala mama po chvíľke rozpakov. Vedela, že ocko ju chcel potešiť, ale zjavne to nebol dobrý nápad. Korytnačka prischla mne, a tak sa okrem psíka Skippyho a mačky Koaly starám aj o ňu.

Skippy a Koala sú moji najlepší kamoši. Skippy, pomenovaný po austrálskej kengure, naozaj skáče ako klokan. A mačka Koala má zas takú šedú srsť. Neviem, čo si o nás myslia susedia, keď ma počujú vykrikovať „Koala, poď sem!“, ale zas až tak veľmi ma to netrápi.

Toto je v skratke náš slovenský zverinec. Moja mama však, keď bola ešte dievča, a žila na austrálskej farme, mala emu. Áno, toho smiešneho vtáka. Čuduj sa svete, bol to mamin najobľúbenejší domáci miláčik. Starí rodičia zvyknú hovorievať príhody o tom, ako sa celé mesto smialo, keď sa Matilda špacírovala po ulici s emu na povrázku. Skutočne! Niekto venčí psa, niekto emu…

„Myslíš si, že emu smúti, keď nemôže vzlietnuť?“, opýtala sa ma raz mama. Vážne som nad tým uvažoval.

Byť vtákom a nevedieť lietať…, musí to byť pochmúrne. Veru áno.

Keď mame chýba domov, a do letných prázdnin je ešte ďaleko, často ju pristihnem, ako si pozerá album s fotografiami z detstva. Je tam veľa obrázkov prírody. Myslel som si, že príroda je rovnaká všade na svete, že sa menia len ročné obdobia. Ale to som sa veľmi mýlil. Vyzerá to tam inak, mám pocit, že aj ten vzduch je tam iný.

Keďže rád kreslím, zvyknem mame darovať obrázok jej emu v rôznych situáciách. Keď drží taký obrázok v ruke, zvláštne sa usmieva. Najprv som si myslel, že sa jej to nepáči, ale vždy mi zaň veľmi ďakuje. Emu sa kúpe, emu zobe zrno… Najčastejšie som kreslil emu s mamou na prechádzke.

Raz som sa opýtal, ako sa to emu vlastne volá.

„Vidíš, to je zvláštne. Nikdy som mu nedala meno. Volali sme ho len emu“, odvetila prekvapene. „Ako by si ho pomenoval?“, dodala ešte.

„Hm… keby to bolo dievča emu, tak Ema.“, navrholl som po chvíli premýšľania.

Mama sa nahlas zasmiala, a povedala, že od dnes voláme jej emu Ema.

Emu Ema na mojich obrázkoch často lieta. Ale nie svojimi krídlami, to viem, že sa nedá! Leží napríklad na vznášajúcom sa koberci. Alebo na podložke, ktorú ťahá celý kŕdeľ malých vtákov. Viem si predstaviť, že tým by sa emu Eme splnil sen… ale nie je to také jednoduché.

Pomaly sa končí školský rok a mama už teraz plánuje, čo si pobalíme na dovolenku. Niekedy som mal pocit, že má radšej Austráliu ako mňa. Aj som jej to raz povedal, no veľmi sa za to na mňa nahnevala. Odvtedy to beriem tak, že sa tiež teší na prázdniny a na svoje emu Emu.

Už teraz viem, aký obrázok nakreslím mame pred odletom. Emu v trupe veľkého lietadla. Keď tak nad tým rozmýšľam, to by aj šlo. Idem na to. Veď aj ja by som si prial, aby Ema mohla aspoň raz vzlietnuť! Priletela by trebárs ku nám na Slovensko a moja mama by už nemusela toľko listovať v albumoch.

 

 

Poznámka: Tento príbeh vznikol raz dávno popri potulkách Austráliou. Netušila som, že neskôr napíšem knihu (Kapitán Padák & Pašerácka spojka), do ktorej sa mi emu Ema opäť zatúla…! Ilustrácia Ondrej Sova.