blok

Moja dubajská knižnica

„To tvrdíte, že o Vašom osude necháte rozhodovať knihy?“, opýtal sa sarkasticky môj lektor na jednej zo stáží. Počas obednej prestávky som mu totiž s nadšením opisovala, že po dlhých rokoch vyšlo opätovné vydanie knihy Tančím tak rychle, jak dokážu od Barbary Gordonovej, knihy, ktorú som mala požičanú z knižnice, no túžila som ju i vlastniť, knihy, ktorá, ako som spomenula môjmu lektorovi, ma inšpirovala študovať psychológiu.

Odovedala som mojim hlúpym zlozvykom – zahovorila som to, čo robievam často, keď netuším ako odpovedať.

Dnes však viem, že sa nemohol svojim sarkazmom väčšmi mýliť. Knihy určujú môj osud, pomaly sa stávajú súčasťou mojej profesie, rokmi zisťujem, že som si veru vybrala dobrý kompas. Aj preto som sa začala v novom bydlisku pátrať po kníhkupectách, blších trhoch s kniham a najmä knižniciach.

SONY DSC

Doma si tam, kde máš knižnicu.

Väčšina mojich známych sa ma snažila presvedčiť, že mesto Dubaj knihám nefandí, že tu knižnice vôbec nie sú, alebo ak áno, sú veľmi nedostupné. Päť minút a google ma presvedčili o opaku, a utvrdili moje motto “kde je vôľa, tam je cesta”. Presne v ten istý deň som sa vybrala na obhliadku súkromnej knižnice s názvom „Stará knižnica“, ktorá sa – prekvapivo – nachádza priamo v obchodnom dome Mall of Emirates. Sústreďuje najmä beletriu a detské knihy, nájdete ju priamo vedľa kultúrneho centra DUCTAC, ktoré je tiež hodné návštevy.

Hľadala som ďalej, aby som našla „tú moju“ knižnicu. V detstve ňou bývala kežmarská knižnica v centre malého mesta, ani nemusím zažmúriť oči aby som uvidela jej vchod, miesto, kde si dávaš na topánky návleky /a potom si ich zabudneš dať dole a zistíš sa až niekde pri pošte/. Dívam sa na pravo na sekciu pre deti a mládež, na ľavo na uličky plné kníh pre dospelých, za ktorými sa skrýva študovňa. Koľko hodím som v nej presedela? Netuším. Určite mnoho. Ale viem, že to bola investícia lepšia než akýkoľvek mobil.

Po pätnástich rokoch vystriedala kežmarskú knižnicu tá moja bratislavská na Miletičovej. Náš vzťah spečatila kúpa bytu vo vedľajšom vchode, a ani som sa nenazdala, už ma poznali všetky panie čo tam robia, ktoré asi doživotne budem volať „tety“.

Svoje tety som si našla konečne aj v Dubaji – dve mladé dievčatá, pracujúce v Mankhool knižnici, kde som si za poplatok 60 Dirhamov (teda asi 15 euro) kúpila najdlhšie členské v mojom živote, expirujúce v roku 2020. Spolu s potvrdení o prijatí depozitu 150 Dirhamov som si už v ten deň domov odnášala pár zaujímavých anglických kníh, a tešila sa tomu, že som našla svoje útočisko.

IMG_8781

 

Plavba za knihami

V roku 2013 oslávila okrúhlich 50 rokov najväčšia dubajská knižnica v Al Ras, okrem ktorej existuje v Dubaji ešte 7 pobočiek. Al Ras knižnicu založil vo veku 27 rokov Abdul Ghafar Hussein. Práve na jeho rozhovor v The National som myslela, keď som sa plavila cez Creek malou drevenou loďkou. (Jeden dirham rovná sa neuveriteľný zážitok). Spomínal, že knižnica sa tešila veľkej obľube, lebo ponúkala veľké množstvo kníh, a – klimatizáciu.

Keďže som ešte nemala registrovaný preukaz, urobila som to, čo môže ktorýkoľvek “Dubajčan”  – sadla som si, a trochu som si čítala. Oddýchla som si od veľkomesta, ruchu, tepla, hluku. V tomto sú všetky knižnice rovnaké, a ja by som im v encyklopédii pripísala i synonymum svätyne.

Sarkazmom som začala, a milým sarkazmom aj skončím – lebo písať o tom, že knihy sú prínosnejšie než internet, a písať to na blogu, je trochu smiešne. Ale predsa: skúste občas vypnúť dáta a skočiť do knižnice. Iste nájdete knihu, príbeh, ktorý vás zaujme viac než fotka toho, kde a čo večeral váš bývalý kolega či spolužiak zo základnej školy, s ktorým si aj tak nemáte čo povedať.

Času je málo, no dubajské knižnice sú otvorené do 9tej večer. A, ako pravil neznámy autor (a myslím, že to nebolo tým, že nevedel ako odpovedať): ten, kto tvrdí, že máme len jeden život, asi nevedel čítať knihy.