blok

Moja cesta z Pluta do Kopanu a naspäť / časť II.

Moja cesta z Pluta do Kopanu a naspäť / časť II.

IMG_2188

Moja cesta z Pluta do Kopanu a naspäť / časť II.

Buďte pokojní, buďte mierumilovní, buďte šťastní, buďte milovaní, prajem vám.

Štvrté ráno v kláštore Kopan. Učím sa byť lepším človekom, a mať pritom radosť zo života. Veľmi sa mi páči ten budhistický prístup – berte si z nášho náboženstva čo chcete! Môžeš byť bárs aj 2%tný budhista! Ide o to dobro.

A tak tu ja, šťastná, pijem dvojdecovú nesku (???) a prihliadam akejsi obskúrnej tibetskej ceremónii – pár mníchov má na hlave kriklavožlté číro, dávajú niečo ako „battle“, dokonca sa trochu strkajú, vraj je to  nácvik debatného krúžku. S jedným mníchom tu chodí pani v tričku Coca-cola, na pohľad ladia, a ja ich sledujem miesto toho aby som sa učila, a rozmýšľam, čo ešte majú spoločné. Čo máme spoločné.

„Polovica z nás verí v reinkarnáciu, polovica nie. Čo máme ale všetci spoločné je, že nikto si nie je celkom istý.“  , povedal jeden z milých spolužiakov, a týmto súhrnom diskusie to vlastne chalan všetko zhrnul.

Začujem nejaké zlé správy. Airbus Turkish airlines vyletel z dráhy, našťastie žiadni zranení, avšak zavreli letisko, lebo nevedia aeroplán vytiahnuť z bahna.  Ostanem tu naveky? Možno. Zatiaľ sa mi rola pozorovateľa pozdáva.

Dívala som sa tiež neskôr na asi 5-ročného mnícha, chudák, sám zaostával za skupinou a motal sa s igelitkou v ruke. Na temene mal jazvičku. Ktovie, kde spadol, a kto mu tú ranu pofúkal? Tak mi ho bolo ľúto! Poobede som ho zazrela v jedálni, ako sa s ostatnými deckami ohadzoval pomarančovými šupkami. Keď som šla dole po schodoch, zdalo sa mi, že ma niektoré  z nich opľulo na hlavu. Dúfam, že to bol on ♥ .

A ozaj, je tu krásne.

 

IMG_2226

 

PRÁZDNO/TA  …je opakom nevedomosti“ (povedal jeden mních a ja som pochopila veľkú pravdu).

Je piatok. Dnes som mala šichtu v jedálni, celkom som to zvládla. Snažím sa v mysli uchopiť budhistický koncept „prázdnoty“, sama sebe pripomínam moje malé ja v časoch, keď som chodila na matematickú pytagoriádu. Parilo sa mi vtedy z hlavy, prvý krát som takú horúčavu zažila.

Milujem ten zriedkavý pocit a vzrušenie z toho, čo chcem vypočítať. S konceptom prázdnoty je to však náročnejšie – je mi jasné, že len mozog mi na to nepostačí. A tak otváram oči, anarchisticky aj počas rannej meditácie na tému Emptiness, ktorú som udržala tak prvý polčas. Zvyšok som venovala téme  Motorcycle Emptiness, mojej najobľúbenejšej skladbe od Manic street preachers, áno ja viem, myslím na to na čo nemám, ale keď pre mňa je hudba rovnako povznášajúca ako meditácia, a v kláštore nám neodporúčali počúvať hudbu. Prvý krát v živote týždeň nepočujem ani jednu pieseň. Spievajú mi však vtáčiky, dá sa to nejak vydržať, ale nuž no…som pripútaná. O pripútaní som sa už zmienila v predošlých zápiskoch, nedá mi však nespomenúť si na všetky tie zážitky, opantané práve týmto fenoménom. Verím, že prvá fáza je to nezdravé pripútanie vôbec postrehnúť, dobré znamenie, že nás chystá nejaká práca. Inak sa nám ľahko môže stať, že budeme vždy vidieť problém v „tom druhom“ , nikdy nie v sebe.

Neskôr myslím na autonehodu, ktorú som dávno dávno prežila, na krátky film mojej mysle, ktorý mi zrekapituloval život, počujem v tom sne padať snehové vločky. Jediné, čo mi napadá, je vzácnosť. Na čo som ešte prišla je, že by som chcela žiť každý deň ako  posledný deň dovolenky. Keď chodievam v Dubaji skoro ráno na pláž cvičievať jogu,  vídavam turistov, ktorí si privstanú aby sa prišli ešte raz zadívať na more. Viem, prečo to robia, však?

Večer sme sa modlili, spievali OM MANI PADME NOON, zapálili sviečky za naše bytosti. Joan to uviedla značne ekumenicky, nech sa každý modlí ako chce a vie. Bolo zvláštne počuť môj hlas spievať. (viď úvod o nepočúvaní hudby). Zapálila som sviečku za Ukrainu  a za ľudí, ktorí trpia kvôli vojne. Predstavovala som si tú našu zemeguľu ako snežnú guľu, ten milý gýč, obklopený bodkami lásky. Stačí zahrkať. A opäť počujem tie vločky. Potom som guľu naložila do ruksaku na chrbát a horko ťažko udržiavala správny rytmus chôdze, aby som ju nepobila. Vzácnosť. Ten ruksak začal byť ohromne ťažký, ale mala som dobrý pocit, že ho mám, a on má mňa.Ešte na margo debát o prázdne – zaliezla som do knižnice a čítala som, lebo som mala vnútorný pocit, že niečo prevratné dnes „objavím“ (čakanie na satori, to robím asi celý život). Posadla ma  nová myšlienka na zamyslenie: Môžem mať plnú hlavu prázdna…? Môžem. Mám.

p1

 

 

STRACH

Dnes je tu dáko rušno. Sobota? Odsúvam škrupinky od vajíčka na tvrdo a píšem o 106.

Včera som mala silnú meditáciu. Stalo sa zo mňa svetlo, slnko, hologram. Nič ma nemôže poraniť, lebo šípy cezo mňa preletia bez pozastavenia. Už len pracovať na tom, aby som sa mohla rozpínať.

Toto si chcem odniesť domov – roky rokúce som sa snažila v sebe vyrobiť akési jadro, štít z ocele, aby mi nič nemohlo ublížiť, aby sa všetko to zlo odo mňa odrazilo. A zrazu som začala tvoriť vnútro jemné, priesvitné, nech cezo mňa preletí hocičo, žiadny šíp sa neodrazí a ani ma neporaní, prejde mnou a padne niekde na zem, do zabudnutia. To je ono.

Usalašilo sa okolo mňa mnoho mníchov, jeden zapíja nudlovú polievku mliečnou kávou, druhý sa hrá s mobilom.  Musím sa vrátiť na prednášku. Je mi dobre a ľahko.

p2

Súcit & láska

Polievka je málo slaná, tak ju posoľ. Svet je málo dobrý, tak ho urob lepším.

„This is funny“, hovorím Mareike. „Dnes ráno som si vymyslela túto myšlienku.“

„Jéj, to je pekné“, odvetí moja milá nemecká spolubývajúca, s ktorou som – ak by som to preložila do konceptu reinkarnácií a ak by som tomu konceptu verila – určite čo-to a kde-tu prežila. Jej priezvisko je najvyšší kopec mojich rodných hôr. A ja že prečo mi to tu pripomína Tatranské Matliare.

„Hej, no pekné to je“, vraciam sa k polievke. „Vtipné je akurát to, že –tu a teraz – jem polievku, v duchu si hovorím, že je ozaj bez chuti, bez soli, napriek tomu sedím a jem.“

Smejeme sa a napokon sa vyberiem po tú soľ. Solíme o dušu a zhovárame sa o tom, čo sme sa dnes naučili, a či nám meditácia ide o málinko lepšie. Pozorne ju počúvam, každé jej slovo, je to zvláštny príklad ľudskej rasy, čo má rozum aj srdce.

IMG_2191

 

 

 

 „Moje náboženstvo je byť milý“ (His Holiness Dalailama)

Návrat z Kathmandú plus pár dní. To, že pršalo, a to, že lietadlo potom čo vyletelo z dráhy uviazlo v blate, zabránilo veľkému nešťastiu. Ak by bolo sucho, s určitosťou by narazilo na ďalšie lietadlo na inej stojanke a s trpkosťou by sme o tom čítali v novinách, plných negatívnych správ.

Ja už nikdy nechcem frflať na počasie. Už nechcem frflať na nič. Chcem len byť milá. Milá, moja!

Eric Berne povedal, že láska je psychoterapia od prírody. A tak nefrfliac sedím na malej záhradke nášho dubajského bytu a usmievam sa nad tým, že prvý blog, ktorý o živote v Emirátoch napíšem, bude o Nepále, že ja, dievča spod Tatier si práve tu, v púšti, budujem vzťah k prírode, že cez koncept prázdnoty nachádzam naplnenie, že viem, že nič neviem a musím sa napriek tomu ďalej veľa učiť, že som to stále ja a vír pochybností ma udržuje v pohybe.

Myslím na to množstvo príjemných ľudí, ktorých som stretla v Kopane, ľudí rôzneho veku i pohlavia. Tieto povrchné charakteristiky mi pripomenú nepálsky imigračný formulár uvádzajúci môžnosť „other gender“! Aké pokrokové! Verím, že moja myseľ ostáva rovnako otvorená a že sa mi ako tak podarí udržať si pokoj v duši, ktorý mi pomôže pomáhať. A nehľadať vieru, ale si ju akosi vytvárať. Tri-štyri.

 

 

IMG_2255

 

Ak môžete podporiť akýmkoľvek spôsobom Nepál, prosím urobte tak. Ja som prispela na https://my.fpmt.org/donate/socialservicesfund. Príspevky poputujú na okamžitú pomoc i ďalšiu podporu kláštoru Kopan, ženského kláštora a iných centier, ktoré boli zničené zemetrasením. Pokryjú náklady na jedlo a prístrešie pre viac ako 800 mníchov a mníšok, náklady na stavebné práce, ktoré povedú k opravám a znovuvybudovaniu obydlí. Ak by ste si chceli prečítať viac o kláštore Kopan a možnostiach kurzov budhizmu, navšívte http://www.kopanmonastery.com/

Veľká vďaka Christina Kongsmark Flanding za niektoré fotografie, použité v tomto blogu!