blok

25 rokov

Zajtra uplynie 25 rokov od kedy mi zomrel otec. Povedala by som, že už je to tak dávno, že si na to už ani nespomínam, ale od začiatku vety viem, že je to nezmysel. Zmyselných však, verím, bude pár nasledovných riadkov . Píšem dnes o mojej mame. O našom živote bez otca, o tých 25-tich rokoch. Ale ani náhodou to nebude smutný blog.

Moja mama:

V šedom socializme natrela moja mama chladničku najprv na žlto, potom na červeno, a vidličkou na povrchu vyrobila vzor. Nakreslila nám každej nad posteľ rozprávkové postavičky (a neskôr, v mojom dospeláckom byte kriedou na stenu niečo medzi vŕbou a brezou, lebo presne to som chcela). Kreslila vtipy, za ktoré by sa v NewYorkeri nemuseli hanbiť. Keď moja sestra pišťala, že chce mať psíka, mama jej ušila bundu, na ktorú našila búdu aj s havom vo vnútri. Máš psa? Máš. A stále so sebou.

 

Pri téme šitie ostanem. Moja mama nám šila najkrajšie šaty v chotári (také tie utkané z jahodovej peny). Minule som v mojom rodnom meste stretla staršiu pani, akademickú maliarku, ktorá na to nostalgicky spomínala… Ach vy tri, vyobliekané, na to nikdy nezabudnem! vravela, a mne neostalo nič iné len sa prihlúplo usmievať a privlastniť si nevlastný úspech. Ďalej, sestre ušila najbizarnejší kostým na karneval – pol muža a pol ženy. Áno, pol sukne + porušenie pravidiel slovenského jazyka, jedna nohavica. Niečo tak bizarné si možno ani neviete predstaviť. Mama stále šije, dodnes nás odieva, verte mi, je to setsakramentsky dobrý pocit, keď sa za vami na ulici obzrú dokonca aj ženy. Ak ma niekto tromfne v outfite, zväčša to môže byť akurát tak ona, viď:

1391467_10152379837555715_703891288_n

 

Posledný krát na tému šitie: Na promócie na univerzite s katolíckym ladením mi moja mama ušila šaty cca 20 cm nad kolená. Pamätal si ma každý, nezachránil to ani červený diplom. To isté mi vyviedla s uniformou, keď som robila letušku. Nebuď nudná, odvetila môjmu nadvihnutému obočiu. Nedávno mi prešila jej pyžamo na minišaty… rada do života, neskúšajte odvahu a odhodlanie vlastných mám, splnia vám každé želanie.

 

V tretej triede na základnej škole mi moja mama poradila, aby som urobila referát o knižke J.Hellera „Gold za všechny peníze“. Ja skutočne nemôžem uveriť, že som to naozaj čítala a to aj urobila. V zborovni sa museli chytať za hlavu. Na margo kníh, čítanie som zdedila určite po nej. Boli časy, keď jej v kežmarskej knižnici dávali „bokom“ nové kúsky, lebo všetko ostatné už čítala.

 

Moja mama mala rada všetkých našich kamarátov, najväčších tatranských pankáčov, ktorí s ňou viedli dialógy tipu „teta, ta jaké fajne haluze robíte“ (po zjedení halušiek). Sestrinemu frajerovi dokonca nafarbila vlasy. Teraz je už asi docentom… Ježiš to boli časy.

 

Moja mama v ankete pre TA3 povedala, že jej deti sa nikdy doma nebili.

 

Moju mamu som rovnako ako ostatných príbuzných zatiahla do pazúrov dobrovoľníctva občianskeho združenia Pluto. Moja mama začala v 60tke podnikať a stala sa „dobrovoľne“ šéfkou prvého charitatívneho obchodíka na Slovensku, čo predáva výrobky skoro tridsiatich chránených dielní . Moja mama sa vyberie na otočku vlakom na „služobnú cestu”  do Spišskej Novej Vsi a donesie kufor plný výrobkov miestnych dielní a DSS, a po ceste zbalí pani, ktorá nám bude viesť pro bono októbrový workshop. Moja mama robí v Plutošope, popri druhej práci, za menej než minimálnu mzdu a nikdy nepindá, keď sa prejaví moja neúprosná manažérska povaha.

 

Moja mama ide napríklad do predajne Kompot a opýta sa „chlapcov“, či nepotrebujú staré zaváraninové fľaše na balenie tých tričiek…

 

Tak strašne by som chcela byť na záver patetická, ale asi aj tých 25 rokov dopomohlo k tomu, že viem, že mi pátos nesvedčí. Dodávam len verejné ĎAKUJEM mojej mame za humor, inšpiráciu a nezlomnosť. Lebo tie sú mi v dnešnom svete najcennejším majetkom.