V obchode U Anjela

Posted in rozprávky

 

„Zo mňa“, prehovorila dôrazne snehobiela pani čipka. „Bude výnimočný kúsok! Možno závoj, ba možno i svadobné šaty! Budem hrdo zdobiť telo krásnej nevesty, a každý ma bude obdivovať! Predstavte si to množstvo fotografií, budem jednoducho všade!“, rozjímala nadšene.

„Áno, to je síce pekné“, odvetil tmavomodrý flis. „Ale ja zas ponúkam ľuďom teplo! Kto by už len prežil zimu bezo mňa?!“

„Veru tak, veru tak!“ vykrikovali veľké klbká vlny, „aj my pôjdeme čoskoro na odbyt!“.

Všetka táto vrava sa ozývala v obchode s látkami U Anjela, ktorý nocou vždy ožil. Látky, bavlnky či iné materiály sa predbiehali vo svojej užitočnosti, kvalite či kráse.

„Pozrite sa na našu novú potlač!“, pišťali rolky šatovky na najvyššom regáli, z ktorého mali dobrý výhľad na predajňu, i na ulicu za výkladom. „Možno tieto dve slečny, čo idú akurát okolo, z nás budú mať krásne sukne! Aj keby to malo byť až budúce leto!“

„A možno prikúpia aj mňa! Ja som teraz v móde!“, dodal s nadšením tyl, a mal veru pravdu.

Roly látok živo diskutovali o tom, aký život ich čaká, čo z nich len bude.

Na najspodnejšom regáli bol kúsok staršieho šedého tesilu. Nebol na dotyk najpríjemnejší, rovnako ho nebolo dosť na ušitie solídneho kostýmu či nohavíc. V obchode bol už veľmi dlho, a nik o neho neprejavoval záujem. Ostatné látky si z neho uťahovali, alebo, čo bolo ešte horšie,  s ním vôbec nekomunikovali.

„Som zbytočný. Úplne zbytočný.“, uvedomil si kúsok látky. „Od vtedy, čo zo mňa ustrihli veľkú časť na akúsi kolekciu, som odsúdený na zánik. Nik ma nepotrebuje. Nič zo mňa nebude…“

Šedý tesil takto smutne trávil svoj čas. Dni boli ako tak fajn, lebo mohol pozorovať zákazníkov, a tajne dúfať, že si ho niekto kúpi. Veď možno predsa na niečo by sa zišiel?, hútal vždy, keď sa v jeho blízkosti pristavila nejaká tá pani krajčírka. Horšie na tom bol v noci a v nedeľu, keď bol obchod zatvorený. Ostatné látky sa navzájom pretekali, a jemu bolo ľúto, že s ním debatovať nikto nešiel. Podobný život, aký viedol chudák tesil, mala aj malá šedá vlnka. Ako pozostatok klbka, z ktorého už dávno boli rukavice či teplé ponožky, stiesneno sedela poblíž tesilu, a nemala silu už ani nič povedať. Rovnako ako o tesil, ostatné stuhy, látky či bavlnky, o ňu veľmi neprejavovali záujem. Jedine starý tesil sa jej raz dávno zastal, keď si z nej niekto uťahoval, preto sa na neho snažila občas aspoň milo usmiať, keďže hovoriť už nemala síl.

V jedno jesenné ráno prišla do obchodu U Anjela krásna mladá dáma. Mala pôvabný klobúčik, pod ktorým sa skrýval účes z krátkych vlasov farby zlatých klasov, a rovnako zaujímavý kabátik, vytvorený z mnoho malých pestrofarebných štvorčekov rôznych látok.

„Prosím si dva metre tohto červeného menčestru, a ešte jeden meter takejto bavlny“, ukazovala útlym prstom pani predavačke na rolky látok o poschodie vyššie od šedého tesilu. Tomu až srdce stislo, keď si uvedomil, že by si ho dnes niekto mohol odniesť domov. Až potom sa zarazil, keď si uvedomil, že nie je z bavlny, že určite sa nejedná o neho.

Osud však akoby stál to ráno na jeho strane. Pani predavačka ho totiž rýchlym chmatom, typickým, pre skúsené ženy z obchodu, vytiahla z regálu, a opýtala sa zaujímavej pani.

„A nechcete aj tento zbytok?“, opýtala sa. „Dám vám ho za jedno euro, je to necelý meter.“

Vzácna pani sa na tesil milo usmiala, a svoj pohľad presunula na pani predavačku.

„Áno prosím, zíde sa mi!“, povedala rozhodne. „Pasuje k nemu aj zvyšok tej šedej vlny. Vezmem oboch a vyrobím z nich ďalšieho zbytkáčika. Vlastne, môžu byť jeho základom..“, dodala, a spolu s tesilom a vlnkou sa vybrala ku pokladni.

Ostatné látky, aj keď bez pohybu, ale aspoň mysľou, sa uškŕňali. Že zbytkáčika. Kto to asi len môže byť.

Tajomná pani podišla k pokladni, podala kreditnú kartu, naťukala 1234 a s pomocou pani predavačky pobalila tovar do tašky. V tomto momente sa príbeh rozdelil ako vidlicovitá ulica.

  1. V tento istý deň o 18:00, keď pani predavačky v obchode U Anjela zhasli posledné svetlá, sa látky začali chichotať a debatovať o tom, čo asi predstavuje ten Zbytkáčik. Chvíľu sa smiali, ale keďže vlastne ďalej ich myseľ nesiahala, omrzelo ich to. Smiali sa spoločne, ale každý sám začal rozmýšľať nad tým, kto asi nahradí rolu starého opusteného tesilu a nemej vlnky. Na kom že sa teraz budú smiať? Každú, každučkú látku, bavlnku, či dokonca gombík napadlo, že zrazu by si ostatní mohli vybrať ich a posmievať sa im. Veď každý z nich je predsa inakší, a kde tu sa nájde chyba i v najnovšom vzore potlače. Preto bola nálada v obchode U Anjela pár dni pekne rozpačitá.
  2. V tento istý deň o 18:00 si zvyšok tesilu a šedej vlny začal uvedomovať, že ich osud sa skutočne zmenil. Totiž: keď ich krásna mladá dáma vybalila v svojej izbe bytu obytného domu Mier 2944 na Štefánikovej ulici 1979, pochopili, že sa ocitli buď v sne, alebo na druhom svete. „Krásna krása!“, vykríkol tesil v šoku, a vlnka len gúľala očami. Izbietka bola totiž plná krásnych bábik. Každá iná, originálna, s množstvom detailov, poctivá robota, ako sa zvykne hovoriť v krajčírskom žargóne.

Jemná pani potom, čo vyložila tesil a vlnku na veľký pracovný stôl, ktorý, aj keď to tak môže znieť, ale vôbec nevyzeral ako operačná sála, s láskou prehovorila do prázdna: „ Moji milí, máme tu ďalších kamarátov. Na prvý pohľad zbytoční, ale počkajte, čo spolu vyčarujeme!“ Záhadne sa usmiala a zmizla z miestnosti. Keď krásne bábiky počuli tesilov výrok „Krásna krása!“,  a usúdili, že znásobiť šok novým kamarátom by mohlo byť celkom vtipné, rozhodli sa, že im objasnia, čo ich vlastne čaká.

skupinka_mensie rozlisenie

„My všetci pochádzame zo zbytkov“, povedal Ženáč Zelenáč, ako sa neskôr predstavil veľký zelený pandrlák.

„Ja som Ružena Nabrúsená“, povedala fialovlasá pani a dodala. „Niekedy som bola namrzená, ale teraz som už milá. Apropo, som z Poltára.“

„V tomto dome vznikajú zo zbytkov, a z recyklovaných kúskov vlniek či bavlniek či látok takéto postavičky, ako my.“, predháňala sa ďalšia postavička, ktorá vyzerala ako dáky námornícky uzol. Jednoducho, sme dôkazom, že nič ani nik na svete nie je zbytočný. A určite aj vy dvaja budete ešte pekne užitoční!“

Tesil a vlnka pochopili, že sa z nich stane akási krásna postavička. Niet sa čomu čudovať, že po takomto zistení už nikdy, ale naozaj nikdy neboli smutní.

Tak, ako sa niektorá ulica v určitom momente rozdvojí, tak sa zas iné cestičky opäť  niekde spoja. Bol to posledný predvianočný deň, kedy si krásna pani, ktorej za život vďačilo množstvo zbyktáčikov či recykláčikov, vybrala do Obchodu u Anjela kúpiť posledných pár stužiek na zabalenie vianočných darčekov. Keďže predvianočné obdobie je aj obdobie dobrých skutkov, rozhodla sa, že prinesie tetám predavačkám, ktoré jej mnohokrát poradili v dobrej kúpe, malý darček. Niesla im časopis, magazín, známy v celej republike, ktorý radil s tipmi ako štrikovať, háčkovať, aké sú nové trendy v patchworku, či v New Yorku. Na titulke časopisu sa hrdo pýšil šedý hranatý Zbytkáčik, utkaný práve zo zakríknutej zvyškovej vlnky, obkolesený krásnymi minivankúšikmi z kamaráta tesilu. Oba materiály pôvodili práve z obchodu u Anjela, a pani autorka sa takto chcela podeliť o svoju radosť z výhry Najkrajšia hračka roku 2015. Nemýlila sa, pani predavačky ozaj výskali od radosti, a možno i trochu od závisti.  Dôležité je ale to, že príbeh sa v tomto momente spojil  do jednej, uličky, ktorá ani náhodou nebola slepá.

  1. Bolo vidno, že ostatné látky, čipky, vlnky, či dokonca i zipsy ostali z titulky časopisu, ktorý pani predavačky vystavili hneď vedľa najsvätejšieho miesta, t.j.pokladne, akési nesvoje. „Je to vôbec možné, že zbytkáči vyhrali hračku roka?? , dumali. Čipka, ktorú počas jesene nik nekúpil, ticho smútila. „Veď ja som mala byť tá, na ktorú upierajú svoj zrak mnohé fotoaparáty!“. Látky a vlny si rovnako mysleli, že ich sivý tandem bude nenávidieť, a bude sa im posmievať. Avšak ako nastala osemnásta hodina, a pani predavačky na dvakrát kvôli vianočnému voľnu zamkli kladku obchodu u Anjela, titulka časopisu ožila. Víťaz súťaže hračka roka radostne volal od pokladne k regálom : „Kamaráti, ste to vy? Hovorte, čo je nové? Ach, ako ste nám chýbali!“ Ostatné materiály ostali prekvapené, že v hlase krásneho  originálneho Zbytkáča nepočujú žiaden hnev či posmech.  Po chvíľke rozčarovania sa však pomaly rozhovorili, a neskôr načúvali rozprávaniu zbytkáča o všetkých krásnych pandrlákoch z obytného domu Mier 2944 na Štefánikovej 1979. Obchod U Anjela zažil jeden z najkrajších večerov poslednej doby, a to vôbec nie kvôli tomu, že to bol večer predvianočný. Látky sa navzájom smiali, niekedy až tak, že sa poskladali až  na polovicu, bavlnky sa navzájom naťahovali, gombíky sa váľali od zábavy po podlahe, a zipsy? Tie skoro pukli od smiechu. Šedý zbytkáč z titulky časopisu sa z výšky na všetko toto dianie pozeral, a svojimi historkami o živote „vonku“ prispieval k zábave. Vôbec nebol namyslený, to nie. Bol skutočnou ozdobou, láskavo ruka v ruke vlnka s tesilom plnili šťastný koniec príbehu, ktorý by si mal zapamätať najmä ten niekto z nás, kto sa niekedy cíti zbytočný.

„Ja, tesil, aj táto zvyšková vlna sme možno boli na prvý pohľad obyčajní, siví, či nepoužiteľní. A vznikla z nás hračka roka. Je to tým, že sme sa iným nikdy neposmievali? Alebo tým, že nás nikdy neopustila nádej? Ťažko povedať, no možno si ľahko  domyslieť. Náš sen bol totiž skromný – chceli sme len niekomu druhému poslúžiť, a urobiť radosť.“

Dovetok: Spomeňte si prosím na tento príbeh, keď niekedy pôjdete po Štefánikovej ulici. Mala by sa nachádzať v každom meste. Prestavte si tú útlu jemnú slečnu, ktorá vyčaruje zo zbytkov krásne hračky. Môžete sa jej ísť opýtať, ako to robí. Alebo si to môžete domyslieť a skúsiť sami, nie sme totiž od príbehu veľmi ďaleko. Ak sa totiž rozhliadnete okolo seba trošku pozornejšie, zistíte, že všetci tak trochu žijeme v starom známom Obchode u Anjela. Šťuk!

univerzálny kamoš

(Táto rozprávka je akýmsi neviditeľným úvodom do knižky Kamoši z vypáraného svetra, ktorej vznik môžete podporiť tu: https://www.startlab.sk/projekty/32-kamosi-z-vyparaneho-svetra . Ďakujeme za šírenie zvesti o ne/zbytočnosti! )