Prečo by malo Pluto prežiť?

Posted in blok

Tento blog som napísala približne pred niekoľkými mesiacmi, v prvom trimestri môjho tehotenstva. I po odstránení nadmerných citových výlevov sa obavy o budúcej existencii nášho OZ  žiaľ stali realitou; od januára sme zatiaľ na 3 mesiace zavreli kamenný obchod Plutošop a naše plány prechádzajú internou reformou. Nebudem nariekať, ako je u nás na Slovensku ťažké robiť niečo „nad rámec“. Na to nemám čas, a práce je ako na kostole. S poloúsmevom na tvári si pripomínam porekadlo, že existujú len dve skupinky ľudí – tí, čo hovoria, a tí, čo robia. Čo sme teda urobili my a Pluto…?

Občianske združenie P(L)UTO má symbolizovať ľudské puto; je to čitateľné v názve,  príbeh pripomína i osud bývalej planétky Pluto, ktorá bola príliš malá na to, aby zapadla „medzi ostatných“. Založila  som ho pred 5 rokmi, po tom, ako som pracovala v Domove sociálnych služieb v Stupave. V tomto zariadení žije „na okraji spoločnosti“ temer 250 ľudí, ktorým chýba zdravie, láska, a často skloňované sociálne istoty.  Práve tu som prvýkrát vstúpila do čarovného priestoru zvaného TVORIVÁ DIELŇA, a verte neverte, otvorila sa mi brána do rozprávky. Rozprávky, v ktorej ľudia majú zmysluplne vyplnené dni, cítia sa dobre, vonia tam káva, panuje dobrá nálada. Na deprimujúce okolnosti sa zabúda.

TO JE ONO, uvedomila som si. MAŤ TAK RÁNO DÔVOD VSTAŤ Z POSTELE… Asi nikdy v živote som takto konkrétne nedokázala uchopiť zmysel života, ako pri tomto „osvietení“. Tí ľudia, ktorých som v dielni stretávala, boli chorí, starí, nepotrební… A približne o dva roky neskôr som si doma odkladala výstrižok z novín, kde boli v rámci jedného z našich Pluto projektov odfotení pri práci, taká hrdá na to, že z tej postele predsa len vstali!  (Samozrejme, musím opäť raz vyzdvihnúť skvelú prácu mojich bývalých kolegov, sociálnych pracovníkov, bez ktorých by celá tvorba vyšla navnivoč. Veľká vďaka všetkým vám.)

Odhodlala som sa priblížiť krásu výrobkov ľudí s akýmkoľvek hendikepom, a znásobiť pocity z tvorivých dielní čo možno v najviac dimenziách.  Žiadna veda, len vytvoriť niečo malé, čo u nás chýba. Treba chránené dielne spájať, prezentovať ich výrobky, informovať verejnosť, roztáčať toto koliesko ľudského puta…  Aby som tento text skrátila – nasledovalo pár rokov peknej, no namáhavej dobrovoľníckej práce popri zamestnaní, ktorú nám posledné dva roky skrášlil i otvorený Plutošop, charitatívny obchodík v Bratislave. Tam sme prezentovali a predávali výrobky približne 25-tich chránených dielní, domovov sociálnych služieb, občianskych združení, či najnovšie i azylového domu. Vytvorili sme dve pracovné miesta, našimi prvými zamestnankyňami boli práve dievčatá, s ktorými som sa zoznámila v azylových domoch Brána do života a Náruč záchrany.

Projekt nikdy nebol samo-udržateľný. Čas od času som musela „zatiahnuť“ nájom, alebo mzdy. Nevadilo mi to, kým nešlo o horibilné sumy; niekto si kúpi drahé rifle, ja som zaplatila sekeru za elektrinu.  Nedarí sa mi s grantmi (aj keď samozrejme skúšam šťastie), neverím na pomoc od štátu. Veľa čítam o inšpiratívnych projektoch zo zahraničia, o tom, ako naložiť so sociálnym podnikaním efektívnejšie, učím sa, a dúfam, že akokoľvek „to“ celé dopadne, necháme po sebe slovenskú stopu. Čísla však momentálne hovoria jasne (už teraz viem, že na narodeniny si „doprajem“ nezmyselnú daňovú licenciu a škrípem pri tom zubami), za súčasných okolností Plutošop nedokáže prežiť, a preto na určitú dobu musíme obchod zatvoriť.

Nuž ale, prečo by malo / mohlo Pluto fungovať ďalej…? Dôvody sú zrejmé.

  • Lebo sme v hlavnom meste. Predáme málo, ale verte, určite chránenej dielni zo Žakoviec pomôžeme aj tým málom, a možno získame klienta, ktorý jej neskôr ponúkne väčšiu zakázku. V každom veľkom meste sú „charity obchody“, bez hlavičky nejakého náboženstva, tak prečo nie u nás…?
  • Lebo sme sa stali milým „doupě“. Okrem výrobkov chránených dielní organizujeme charitatívne blšie trhy; ach, nikdy nezabudnem na ten prvý, kedy u nás predávali panie z Nota bene, varili sme čaj, punč… to boli Vianoce!  Ľudia ku nám môžu doniesť oblečenie, pretriedime, odvezieme do zariadení, kam sa zíde alebo dáme na blšák. Recyklujeme.
  • Lebo robíme workshopy. V októbri sa zlikvidovalo množstvo čajových sáčkov na korálky. Kolegyňa, sociálna pracovníčka v DSS, kde workshop prebiehal, mi písala, že na druhý deň už od rána klientky „šúľkali“ nastrihané noviny….tomu hovorím inšpirácia!stupava
  • Posledný bod – ten som si nechala na záver, lebo je najdôležitejší. Lebo šírime zvesť. O chránených dielňach, hendikepoch, inakosti… o ľudskom pute. O tom, že si musíme pomáhať. Potenciál Pluta je oveľa väčší, než jeho doterajšia podoba, a jeho osud mi pripomína trochu príbehy z azylových a detských domovov: krátky dráha na rozbeh kvôli rozličným vonkajším okolnostiam.

Možno si poviete, že píšem príliš pesimisticky, a že stavať kostol, keď viera pokulháva, je nad ľudské sily. Je to ťažká téma, v oboch bodoch s Vami  súhlasím, no na chvíľu zamieňam vieru s nádejou. Napokon, aha, možno nás „vesmír“ prekvapí:pluto

 

PS. Na zozname „ako by mohlo Pluto prežiť“ sa intenzívne pracuje! Ak sa chcete zatiaľ presvedčiť o niektorých z argumentov, ktoré som spomínala, alebo nás podporiť, prosím navštívte našu webstránku www.ozpluto.sk alebo e-shop verziu Plutošopu www.plutoshop.sk. Vopred ďakujem i za spätnú väzbu či akékoľvek postrehy a nápady, a všetkým čitateľom a Pluto – podporovateľom prajem šťastný nový rok 2016.

Určite prinesie viac ľudskosti ako ten predošlý, máme totiž jeden deň k dobru (doslovne? doslovne!)